„Panebože, veď to vyzerá ako obyčajná zemiaková kaša!“ vykríkne nejeden prostoreký našinec, keď aligot uvidí na stole. „Toto má byť nejaký skvost, diamant v korune francúzskeho kulinárstva?“ sarkasticky podotkne nafrnený gastrofanatik, keď sa mu pod nos dostane rozpis ingrediencií tohto kedysi mimoriadne vyhľadávaného jedla. V pôstne piatky sa totiž v bežnej francúzskej domácnosti nič iné dlhé roky nejedlo, dá sa povedať celé devätnáste storočie a pol dvadsiateho. 

Túto tradíciu zrušil až pápež Pavol VI. v roku 1966 apoštolskou konštitúciou Paenitemini, v ktorej dovolil nahradiť si piatočný bezmäsitý pôst iným druhom pokánia – napríklad krátkou modlitbou. Vo Francúzsku sa teda dlho neokúňali, prihodili modlitbu a v piatok prešli na mäso len taký fukot. U nás v školských jedálňach bol bezmäsitý piatok plný dukátových buchtičiek a pripečených žemľoviek ešte aj v osemdesiatych rokoch za socializmu. Aligot a jeho sláva jednoduchého, no chutného pôstneho jedla teda uvädala celú druhú polovicu dvadsiateho storočia a nechytila ho ani foodie vlna okolo prelomu milénia, keď všetkých skôr zaujímali ťahavé jednohubky raclette, aj preto, lebo na ich výrobu si človek mohol zaobstarať úžasný riad s elektrickým ohrevom, ktorý po roku dôstojne zaujal miesto medzi kuchynskými lapačmi prachu, hneď vedľa fritovača, čokoládovej fontány a sous vide akvária. Čo je to teda ten aligot? Nuž, treba bez hanby priznať, že ide tak trochu o zemiakovú kašu, ale len preto, že sa zemiaky do tohto jedla po čase nanominovali.