každá cesta Mongolskom sa spája s Džingischánom, či chcete, alebo nie. Pristávame na letisku s jeho menom, raňajky si dávame na „jeho“ námestí, platíme bankovkami s jeho podobizňou a pijeme vodku s jeho menom. Bol to vrah alebo človek tisícročia? Zjednotil Mongolov a dobyl štvrtinu svetovej súše, čím vytvoril najväčšiu ríšu v dejinách ľudstva. Malý Temüdžin (Železný nôž) prišiel o otca, ktorého otrávili Tatári. Z kráľovskej rodiny sa stali vyvrheli a chlapec musel bojovať o život. Nebol len silný, bol aj múdry. Na najvyššie priečky dosadil ľudí nie podľa pôvodu, ale podľa schopností – a nemuseli to byť iba Mongoli.

Zastavujeme sa pri najväčšej jazdeckej soche na svete v oblasti Tsonjin Boldog na východ od Ulanbátaru. Štyridsaťmetrový panovník z ocele sa pozerá na svoje rodisko, v konskej hlave je reštaurácia s vyhliadkou. Okolo sú stovky detí na školskom výlete.

ĽUBOŠ FELLNER/BUBODeti spievajú oslavné piesne pod oceľovým Džingischánom.

najkrajšia pustatina, akú som videl

Nasadáme do uazov, mojím nemeckým autom by som po tomto teréne prešiel 20 kilometrov a rozpadlo by sa. Týmito sovietskymi autami sme prešli po Gobi 1 211 kilometrov. Na obrovskom území väčšom než západná Európa žije len niečo vyše troch miliónov obyvateľov. Najväčšia ázijská púšť s rozlohou 1,3 milióna štvorcových kilometrov nie je to, čo si väčšina ľudí predstavuje. Krajina je skôr kamenistá s občasnými trsmi trávy, čudujem sa, čo tie stáda kôz a oviec, ktoré stretávame, vlastne jedia. Skoro ráno, keď ešte nie je teplo, vyjdeme na najvyššiu dunu – šmýka sa, dva kroky hore, jeden dole. Zdalo sa, že to vybehneme za 10 minút, no trvalo to skoro hodinu.

Nájdeme skamenenú kostru dinosaura, nikde ani meter asfaltu, totálna divočina. Prvú noc strávime v jurtovom kempe, kde sa dobre vyspíme, dáme si vlažnú sprchu a k večeri popíjame Bordeaux.

Najväčšia púšť sveta nie je Gobi ani Sahara – je to Antarktída. Základná definícia púšte totiž nie je piesočná krajina, ale oblasť, kde naprší menej ako 25 centimetrov ročne.

odlet na divoký západ

Teraz sa začalo poriadne dobrodružstvo. Malým vrtuľovým lietadlom sme preleteli do mesta Khovd, pod nami púšť a polopúšť, ani jeden oblak. Po pristátí si posúvame čas o hodinu. Transfer z letiska trvá sedem hodín, ideme nádhernou prírodou okolo štvortisícoviek, sedlami vysoko v horách. V druhom aute nefunguje kúrenie a všetkým zamrzol úsmev na tvári – na letisku ich totiž strašila skúsená sprievodkyňa: „Je absolútne bláznovstvo vyraziť teraz do hôr.“