útek od algoritmov

V čase, keď sa hudba stala neviditeľnou službou, ktorá sama rozhoduje, čo by sme mali počúvať, si mladí ľudia začali kupovať walkmany. Nie ako nejaké dobové artefakty, ale ako reálne zariadenia na každodenné počúvanie. Káblové slúchadlá, ktoré ešte pred pár rokmi pôsobili ako symbol technologického zaostávania, sa menia na módny doplnok. A kazety, ktoré mali definitívne zmiznúť v múzeách, sa vracajú ako malé plastové manifesty proti digitálnej únave.

Kazeta hrá... ako kazeta. Referenčne najlepší zvuk má 24-bitová nekomprimovaná nahrávka, to je jasné. Vinylové platne sú pod ňou a kazeta ešte dosť hlboko pod vinylovou platňou (v závislosti od typu, typu zariadenia a nastavení hláv). Ale toto nie je o zvuku. Je o hľadaní identity a niečoho uchopiteľného v optimalizovanej digitálnej dobe.

nostalgia za tým, čo ste nezažili

Paradoxom je, že väčšina dnešných dvadsiatnikov nezažila éru kaziet. Ich nostalgia nepramení zo spomienok (a spomienkového optimizmu), ale túžby po niečom, čo vyzerá hmatateľne. Celkom to korešponduje s filozofiou pomalého života, ktorá v dnešnej dobe získava na popularite. Kazeta je objekt. Má hmotnosť, farbu, obal, mechaniku.