priznávam, že to nie je klasika pre bežného turistu. Skôr mesto pre tých, ktorí už Indiu poznajú a vedia niečo o brahmanoch, kvalitnom sárí a chcú sa do tejto krajiny ponoriť hlbšie. Kančípuram (v preklade Mesto brahmanov) nie je veľký, na indické pomery je 235-tisíc obyvateľov nič. No je rozťahaný a medzi šivaistickou časťou na západe a višnuistickou na východe sa musíte prepraviť rikšou, taxíkom či na motorke. Pešo je to priďaleko.

„My sme panditi,“ vysvetľuje mi tínedžer, ktorý sa už tri roky venuje štúdiu svätých textov naplno, 12 až 15 hodín denne. Pandit je ďalšie pomenovanie pre brahmana, najvyššiu kastu. „To je tradícia našej rodiny a je mojou povinnosťou sa jej držať,“ pokračuje.

Do Kančípuramu nechoďte za luxusom. Oni ani nevedia, že ho neposkytujú. Celé mesto akoby žilo v inom, veľmi vzdialenom storočí. Sem sa chodí za mystikou a exotikou. A najmä vtedy, keď vás zaujíma elitný višnuizmus, čo je aj môj prípad. Kančípuram je jedným zo siedmich brodov, takzvaných miest stretnutia, pre vyznávačov boha Višnu. Na obrovskom indickom subkontinente existuje 108 višnuistických chrámov a 15 z nich je práve tu.

brahmani sa tešia na smrť

V Kančípurame som opakovane zažil ohromné ceremónie, kde sa polonahí brahmani tešia, že umrú a ukončia po miliónoch rokov kolobeh samsáry, neustále sa opakujúceho znovuzrodenia. Sú presvedčení, že práve oni sú tí vyvolení, ktorým sa podarí ukončiť tento cyklus. Ak budete účastníkom ceremónie, ihneď pocítite to nasadenie. Ide tu totiž o život. No nie jeden – tu ide o milióny reinkarnácií predchodcov a teraz je všetko v rukách tohto človeka. Dokáže sa „premodliť“ do definitívneho konca?