keď sa povie japonský street food, teda po slovensky rýchle občerstvenie, prvé, čo našincovi napadne, je suši. Je to prirodzené, pozná to už od slávnych deväťdesiatych rokov, keď na suši chodil s devinou v šušťákoch nejeden náš hrubokrký obyvateľ. Tí sofistikovanejší a, povedzme, aj nevyhnutne mladší, k suši pridajú aj tempuru.

Krásny dovoz zo západu, presnejšie z Portugalska, ktorý v Japonsku, ako to už býva, vycibrili do tej najväčšej dokonalosti a krásy. Z nášho obligátneho rezňa vyrobili so svojou vločkovou strúhankou panko pouličnú poéziu. Ľahké chrumkavé obláčiky vyprážaných morských plodov či zeleniny sa ponúkajú v útulných presvetlených jedálňach, kde sa nezavrú dvere. No a dnes, pre nastupujúcu generáciu, sa valia na scénu malé do zlatista ugrilované, chrumkavé guľôčky. Vyzerajú ako tepané zo zlata, človek by si ich poľahky pomýlil s nejakým šperkom, ktorý sa odtrhol z komplikovaného svadobného kimona. No keď sa do nich pustíme a naše zuby prehryznú chrumkavú luxusnú kôrku, zrazu sa niečo prelomí a na náš jazyk sa vyvalí mäkké, poddajné jadro s nábojom poriadnej dávky umami. Ich chuť je natoľko výrazná a autentická, viazaná na štruktúru a vnem, ktorý  má človek v ústach pri konzumácii takoyaki, nedá sa s ničím iným pomýliť. Na pozorných uprostred guľočky okrem mäkkej vaječnej náplne čaká prekvapenie.