káčatko po ruánsky – tak nevinne to jedlo znie. Francúzi ho dodnes majú ako etalón kulinárskej finesy a jeho príprava, ale najmä servírovanie, bolo absolútnym hitom medzi reštauratérmi naprieč devätnástym storočím a celej belle epoque. Nebolo kráľa, cisára či cára, divadelnej či neskôr filmovej hviezdy, aby ju neochutnala. Samozrejme, podávať sa ju snažili všetky renomované kuchyne vyhlásených hotelov, no to najvyhľadávanejšie káčatko sa podávalo v Paríži na Quai de la Tournelle 15 v slávnej a mimoriadne útulnej reštaurácii Tour d’Argent pod vedením jej šéfkuchára Frédérica Delaira. 

Nebolo to preto, že tam najlepšie chutilo, kdeže. Ani preto, že jeho recept Frédéric vymyslel, hoci sa o tom snažil všemožne každého presvedčiť. Nie. Bolo to kvôli šou, presnejšie temnému rituálu, ktorý okolo káčatka pravidelne priamo pred stravníkmi predvádzal. Iba ten si popravde mohol dať patentovať, lebo podľa všetkého bol naozaj prvý, ktorý začal ruanskú kačičku pripravovať priamo pred očami návštevníkov na separátnom stole na tom určenom. Stolík pripomínal bežné stoly, na ktorých napríklad čašníci pripravovali flambované palacinky. No tentoraz na stole stál strašidelný mosadzný preš na štyroch ťažkých kačacích nohách, kovová miniatúra ozajstného preša na víno, len s malou inováciou – z preša vyčnieval malý kohútik, pod ktorý sa podkladala medená panvica či misa. Recept na ruanskú kačku vo Francúzsku poznali od sedemnásteho storočia, medzi hydinou vo francúzsku kačka vždy hrala prím.