„Jaime, hľadám krajana Martina Kukučína. Je to môj vzor, lekár ako ja, bol to cestovateľ. Prišiel z Chorvátska, možno s babičkou tvojej ženy.“ „Koho?“ pýta sa nechápavo môj sprievodca. Po niekoľkých pokusoch mu svitne. „Á, Mateo Benkur, je po ňom pomenovaná poliklinika v Punta Arenas, každý ho tu pozná.“ Pátranie po slovenskom velikánovi sa začalo vtipne, no zmenilo sa na napínavú detektívku so šťastným koncom.

pozor, fúka!

Punta Arenas, najjužnejšie mesto sveta nad stotisíc obyvateľov, bolo na prelome 19. a 20. storočia vďaka obchodu s ovčou vlnou bohatou baštou Južnej Ameriky. Keď prechádzate okolo starých palácov, cítite sa ako v Európe. Len tu oveľa viac fúka, v uliciach sú pripravené aj laná, aby sa ich domáci mohli počas veterných dní chytiť a bezpečne sa dostať domov. Okuliare proti prachu, čiapky a kapucne na hrubej bunde patria k povinnej výbave. „Keď nefúka, niečo nie je v poriadku,“ hovoria miestni. Prechádzam sa nádherným cintorínom, kde hrobky vyzerajú ako malé domy, na mnohých čítam chorvátske mená. V centre si vychutnávam kávičku v Café Imigrante – čistota, staré relikvie z Rakúsko-Uhorska, šijací stroj ako u mojej babičky. Oproti je chorvátsky konzulát a konzul vraj ešte po chorvátsky rozpráva. No v kaviarni už nevedia ani slovo a Martina Kukučína, ktorého dom hľadám, tu nikto nepozná.

prípitok na Kukučína

Na toto nehostinné miesto, ktoré slúžilo ako čilská trestanecká kolónia, prišiel lekár Matej Bencúr v roku 1908. Dostal som tip, že na ulici O’Higgins nájdem dom, kde žil obľúbený lekár a spisovateľ. Je to kamenná budova s uzučkými dverami, ktorú žiadny bedeker nespomína. Zvoním a búcham na dvere, no nikto neotvára. Až po rozhovore s Jaimem, ktorý spomínam v úvode, sa veci dali do pohybu. Obvolá zopár známych a získa číslo aktuálneho obyvateľa domu, ktorý sa vraj môže stretnúť o deväť dní. Čo už, kvôli Kukučínovi sa sem vrátim! 

ĽUBOŠ FELLNER/BUBODom, v ktorom žil Martin Kukučín, nenájdete v žiadnom bedekri.

Prvého apríla ma Leon čaká pred domom s otvorenou náručou. „Toto je byt Matea Bencura,“ hrdo zahlási, keď vyjdeme úzkymi drevenými schodmi. V knižnici nie je ani jedná kniha, Leon ju používa ako výstavku na pivové fľaše. Kukučín sa musí prevracať v hrobe! Dom je však pekný, s vysokými stropmi a ja sa cítim ako doma. „Salud na doktora Matea Benkúra v najjužnejšom veľkomeste sveta!“ pripíjame si miestnym pivom.

ĽUBOŠ FELLNER/BUBOVnútro Kukučínovho bytu s aktuályzm obyvateľom Leonom.

krajina obrov

Pred príchodom belochov žili v Patagónii po tisícročia Indiáni, stret civilizácií najlepšie ustál kmeň Mapuče. Moreplavec Fernão de Magalhães, ktorý sa tu vylodil v roku 1520, bol presvedčený, že objavil krajinu obrov, podľa veľkých stôp v piesku. Nové územie preto pomenoval Patagónia, buď podľa románového obra, alebo názov pochádza z portugalského slova pata – noha. Že je to drsný kraj, zistili aj španielski kolonizátori v okolí pevnosti Bulnes, prvé dva roky prežil len jediný z dvoch stoviek conquistadorov.

jahňacie alebo kraba?

Prví prisťahovalci v Puerto del Hambre umreli od hladu, no dnes môžete v Patagónii zažiť gurmánske hody. Pomaly pečené jahňacie cordero patagonico je podľa mňa lepšie ako hus z Grobu a čilské červené víno Carménère akoby dorábali presne k tomuto pokrmu. V Argentíne je takmer povinnosťou ochutnať steak, no odporúčam vyskúšať pravé asado priamo v srdci prírody. Mäso sa pripravuje na grile, ktorý sa volá parilla, a nikto sa nepýta, či chcete well done alebo rare. Steaky sú v Argentíne „al punto“, ako si ich robia domáci. A je sa až do prasknutia.