čo by sme si počali, keby nám v roku 1493 istý neposedný moreplavec nepriniesol tento zázrak? Síce ešte nie v jej krásnej červenej sypkej podobe, no všetko musí niekde začať. Kolumbus v ten rok, keď sa vrátil zo svojej výpravy do Indie, kam flagrantne netrafil, vysypal pred španielskeho kráľa za hrsť bielych semienok. Tvrdil o nich, že plody, ktoré z nich vyrastú, plne nahradia extrémne predražené čierne korenie. Španielsky dvor sa v Kolumbovi vtedy v krátkom čase sklamal dvakrát. 

Z Indie nič a papričky, ktoré zo semienok vzišli, nikoho najprv neuchvátili a pestovať sa ich podujali iba mnísi vo svojich záhradách. Štipľavé struky sa však dostali do rúk Arabom, ktorí ich rozšírili na východ, no a z východu sa pri výbojných výpravách Osmanskej ríše smerom do Európy dostali aj k nám. Zatiaľ čo Turci si svoje papriky cenili ako skvelú štipľavú zeleninu, no nepovažovali ich za až taký zázrak – napokon, mali z Ameriky aj baklažány či paradajky –, u nás, najmä v južných častiach monarchie, paprika zapustila hlboké a trvácne korene. No nie kvôli chrumkavým a pikantnou šťavou nasýteným plodom, ale predovšetkým kvôli koreniu, ktoré sa z neho dalo vyrobiť.