jeden sviatok a dve perspektívy: detská a  dospelá.  Všetci si pamätáme to vzrušenie pri zaspávaní, či naozaj v noci príde a čo nám do tých čerstvo vyleštených čižiem a zimných topánok hodí. So súrodencami sme súkali potme v posteliach siahodlhé úvahy o tom, ako to musí Mikuláš všetko zvládnuť a ako je to vôbec možné, až sme napokon okolo polnoci zaspali od vyčerpania. No a potom je tu tá druhá perspektíva.

Zúfalý pohľad vystresovaného rodiča, ktorý si piateho neskoro večer uvedomil, že zajtra ráno majú mať deti niečo v topánkach. Kým teda drobci v perinách diškurujú a celí vzrušení rozoberajú mikulášsku epopeju, strhaný rodič mieri do mesta a modlí sa, aby bola otvorená aspoň jedna večierka, mali v nej mandarínky a  všetky tie čokoládové peniažky a figúrky, ktoré má poctivý Mikuláš hodiť do čižiem. V duchu sa pri tom polobehu pýta: Preboha, prečo? Načo toto všetko? Odpoveď je jednoduchá: taký bol svätý Mikuláš. Biskup z tureckej Myry, povaha očividne sangvinická, kam prišiel, tam rozdával, poväčšine hmotné statky.