rýchlosť a jednoduchosť si Francúzi, nevedno prečo, pri všetkej tej vlne záujmu o jedlo a varenie od začiatku milénia, nechali ukradnúť Talianom. Tie dve slová si bez pýtania zobrali, nacapili na svoju nenútenú a veľmi uvoľnenú kuchyňu a prevalcovali tým svojho namysleného suseda s jeho dlho budovaným imidžom kulinárskej mocnosti, ktorú si pestoval od 18. storočia ako národný poklad. Francúzi frontálny útok talianskej a treba povedať aj severskej kuchyne extrémne podcenili.

Naďalej sa pechorili a ohŕňali nosy, hádzali smerom k Taliansku a Dánsku arogantné frky a zároveň sa neustále presviedčali, že je to len taká bublina, ono to spľasne a nakoniec svet zistí, kde je skutočná mekka pravej kulinárčiny. Čím viac si mojkali svoje zložité maslovo-múčne omáčky a šesťhodinové konfity, tým viac im svet utekal. Jediné, čo ich ako tak chránilo, bolo dedičstvo nouvelle cuisine.