vraj je to to najtypickejšie sicílske jedlo. Dá sa jesť teplé, no najlepšie chutí vychladené. Presne ako mafiánska pomsta. Typicky sicílske však na restovanej sezónnej zelenine s kaparami a olivami zaliatymi sladkokyslou omáčkou nie je len to. Jej pôvod akoby priamo pred nami rozprával príbeh samotnej Sicílie, čím si prešla, kto ju mal v správe či ku komu kultúrne patrila. Caponata rozpráva príbehy jej komunít – či už to boli námorníci, alebo židovská komunita, ktorej sa pôvod caponaty niekedy pripisuje. Mnohí si ju uzurpujú, no najskôr je to tak, že sa prosto postupne vyvinula zo všetkých kultúrnych ingrediencií, ktoré tento nádherný a farebný kus Talianska ponúka.

O sicílskych kuchároch sa peli ódy už v starovekom Ríme. Tak nečudo, že práve tam vznikali tie najodvážnejšie talianske jedlá – či už sú to ryžové arancini, chrumkavé plnené trubičky cannoli, alebo len obyčajná granita fanfarónsky podávaná na raňajky. Medzi takéto zázraky sa teda radí aj caponata, ktorá sa zo Sicílie napokon rozšírila do celého Talianska. Prvá zmienka o caponate je z roku 1759 a popisuje sa tam, že ide o jedlo z rôznych vecí. Výrečné. Talianski a predovšetkým sicílski historici stravovania pátrali teda ďalej, skúmali, ako a kde asi vznikla. Hlavnou ingredienciou, ktorá sa nikdy nemení, je baklažán. To ich naviedlo na to, že recept evidentne pochádza od Arabov, ktorí na Sicíliu baklažán priviezli. Rovnako aj zvláštnu módu sladkokyslých zálievok, ktoré dovtedy nehrali v európskej kuchyni prím.