mnohí sa môžu teraz spýtať, čo také je na parenici zaujímavé. Nuž, treba povedať, že na tej, ktorú si kúpia v obchode, vo väčšine prípadov už naozaj nič, pretože po ceste, keď sa z nej stala priemyselne vyrábaná pochúťka, stratila všetko, čo bolo na parenici kedy unikátne. Treba otvorene povedať, že so svojím kultúrnym dedičstvom niekedy narábame ako grobiani aj na poli gastronómie: pokojne dopustíme to, že sa niečo môže volať bryndza aj s polovičným obsahom kravského syra, rovnako ako nazývame parenicu parenicou, aj keď okolo ovčieho mlieka nešla ani náhodou.

Svoje pravidlá sme si uvoľnili natoľko, že sa parenicou môže nazývať aj ťahaný syr, ktorý napokon nebol ani trochu zaúdený. Človek sa nevyhnutne musí zamyslieť a v duchu sa opýtať, či by napríklad Taliani s pokojným svedomím rovnako pristúpili k svojim vyhláseným delikatesám, ako je napríklad prosciutto. Naozaj by dopustili, aby sa takto mohla označovať aj šunka, ktorá nie je z prasiat kŕmených srvátkou z parmezánu a nebola sušená za prísnych podmienok? Alebo by boli úplne uzrozumení s tým, že ich gastronomická perla parmigiano reggiano by pokojne svojím názvom prekryl aj syry, ktoré nezreli aspoň povinný rok, ale dajme tomu len tri mesiace?