táto dvojka je taká samozrejmá, že dnes nikomu ani nenapadne sa nad ňou veľmi pozastaviť. Veď je to predsa také jednoduché – jedlo niekedy treba dosoliť a niekedy dokoreniť, hoci to druhé nie zas až tak často ako to prvé. A napriek tomu soľničku vždy na stole dopĺňa korenička, či už ju treba, alebo nie. 

Ako sa to stalo a kedy sa vlastne títo dvaja tak skamarátili, že sa rozhodli to spolu potiahnuť a obsadiť všetky európske a americké stoly? Keď sa totiž nad tým hlbšie zamyslíme, práve táto kombinácia by mala vychádzať zo všetkých korení a dochucovadiel ako najmenej pravdepodobná. To, že nám na stole tróni soľ, je viac-menej pochopiteľné – človek ju potrebuje, všetko s ňou v primeranom množstve chutí lepšie, za soľou tiahli zvieratá a ľudia s nimi, aby si napokon pri náleziskách soli stavali tie najbohatšie mestá. 

Soľ sa dokonca na isté obdobie stala platidlom. Soľou boli napríklad vyplácaní vojaci v Rímskej ríši. Jedny z najdôležitejších komunikácií ľudstva boli soľné cesty a na nich – ako inak – sa vyberali veľmi tvrdé soľné dane. No soľ, akokoľvek drahá, bola vždy všetkým dostupná a nechýbala nikdy na stoloch šľachty ani chudoby. Soľ ľudí spájala.