priznávam bez mučenia, nepatrím veru medzi tých, ktorí pri spomienke na ryžový nákyp poriadne nozdrami natiahnu vzduch a okamžite začnú vetriť sladkastú vôňu mlieka, škorice, vanilky a čerešňového kompótu. Verím, že práve vtedy cez rozkošou rozšírené zreničky vidia jemne sa vlniacu záclonu v babkinej kuchyni, slnkom zaliate poobedie, krásne prestretý stôl, mohutný porcelánový tanier s elegantným príborom, ktorý zažil ešte prvú republiku, a na ňom voňavú, do chrumkava zapečenú kocku, z ktorej sa parí. Ja, bohužiaľ, takou spomienkou nedisponujem.

 Mne sa pri slove ryžový nákyp najprv vynorí linoleum dočmárané čiernymi šmuhami od tenisiek, lebo stojím v rade k okienku v školskej jedálni. Pozerám sa do zeme, na to okrové lino, lebo cítim tú príšernú ryžovú vôňu zmiešanú s lepkavým kompótom a už počujem vychovávateľku, ako bude nado mnou sadisticky stáť, kým to trasľavé biele čudo nedojem. V hlave každý druhý z nás, čo tam stojíme ako trestanci čakajúci na popravu, rozvíja tie najdivokejšie plány, ako sa tej mazľavej a od sirupu premočenej kocky rafinovane zbaviť, tak aby nás pri tom nik nevidel. Niekto myslel na skvelé monstery, ktoré sa týčili v jedálni na parapetách vo veľkorysých kvetináčoch, kde by sa dokázali zmestiť zo tri porcie, iný zas na to, ako a čím podplatí obézneho Lacka, ak si nepôjde po dupľu k okienku, ale zoberie si jeho zakydaný a rozbabraný tanier.