kniha iná, ako všetky ostatné
Svetoznámy psychiater a terapeut sa téme smrti ani doteraz nevyhýbal – vlastne sa jej vyhnúť nemohol. Pri stretnutiach s klientmi musel hľadať vlastnú pozíciu voči ich úzkosti zo smrti. Ochotou túto otázku „vpustiť” do svojho premýšľania sa dávnejšie odlíšil od amerických učiteľov úspechu a prosperity. Vymazal hranicu, za ktorou by jeho terapeutická škola prestala byť hodnotná. V Existenciálnej psychoterapii z roku 1980 naliehavo upozornil, že „jednoduchšie je čeliť smrti, ak zo života, ktorý ste prežili, toho veľa neľutujete.”
Po tom, ako Yalomovej manželke Marilyn lekári diagnostikovali rakovinu, sa téma umierania z literárneho a profesionálneho záujmu presťahovala doprostred skutočnosti.
Marilyn Yalomová, uznávaná odborníčka na francúzsku literatúru a kultúrne dejiny, začala svoje odchádzanie v krásnom veku 87 rokov. Vie, že nejde o tragickú nehodu ani o osudovú nespravodlivosť. Akceptuje nevyhnutnosť odchodu a intenzívne prejavuje vďačnosť za život z veľkej časti prežitý s milovaným manželom.
Ich vzájomná dôvera je dosvedčená práve ochotou Marilyn pridať sa k spoločnému projektu tejto knihy bez toho, aby sa obávala bulvárnosti, falošnej emocionality alebo nabúrania intímnosti životnej etapy, keď sa človek chystá „prekročiť rieku”. „Bude to naša kniha, úplne iná, ako všetky ostatné.”
Väčšia časť knihy je písaná na striedačku, záverečné kapitoly napísal už iba Irvin. Po smrti manželky si zvyká na samotu a približovanie sa k vlastnému odchodu.
ako so cťou odísť
Kto čaká abstraktné úvahy o zmysle existencie, bude zaskočený mierou praktickosti a konkrétnosti. Je to šťastie a nástraha v jednom. Napriek najpodstatnejším výzvam človeka ochromujú i zachraňujú témy, čo zjesť, ako zvládnuť kritické stavy sprevádzajúce liečbu, ako vyjsť hore schodmi alebo čo spraviť s množstvom kníh, ktoré by po smrti mohli plesnieť v opustenom dome.
Irvin Yalom viacnásobne vyjadruje úžas z manželkinej zrelosti a sily. Musí vnímať limity chorého tela (bolesť nikto neoklame), zvláda ich však s realizmom. Prijíma možnosti medicínskej či sociálnej intervencie, ale rozumie, že v jednej chvíli ustúpia nevyhnutnému ľudskému údelu. Postupne musí nájsť vlastné odpovede na otázky: Koľko sme ochotní zniesť, aby sme zostali nažive? Ako sa dá so cťou tento svet zanechať nasledujúcej generácii?
Marilyn otvára ešte jednu šialene zložitú tému. Nie je lepšie v pravý čas dôstojne odísť cestou asistovanej samovraždy? Aj v tomto príbehu zomierania zreteľne vidieť, ako je to so spoločensko-právnymi polemikami o formách eutanázie a ochrane prirodzenej smrti. Nakresliť tú jedinú správnu čiaru je nemožné. Každý ju má svoju, jedinou možnou záchranou je úprimnosť až do posledného výdychu. Možnosť opravy takéhoto rozhodnutia neexistuje. To je jediná – ohromujúca aj ochromujúca – istota.
uprostred života sa rozhoduje o smrti
Kniha Yalomovcov sa venuje životu veľmi intenzívne. Dôslednejšie ako iba melancholickou zbierkou spomienok a spoločných zážitkov. „Čím menej je žitý váš život, tým väčšia je vaša úzkosť zo smrti.”
Dosť je tých, ktorí sú skeptickí voči akejkoľvek možnosti dôstojného odchodu zo života. Sú presvedčení, že nakoniec je to vždy ponižujúce a desivé. Dôsledná pozornosť venovaná kvalite života a vzťahov je jedinou možnosťou, ako nestratiť nádej na dôstojné zomieranie. Dôležité je nepremárniť správny čas, lebo uprostred života sa rozhoduje o spôsobe jeho ukončenia.
Yalomovci nedisponujú nábožensky podloženou duchovnou útechou. Obaja sa kultúrne hlásia k židovským koreňom, ale zomierajú, takpovediac, sekulárne. A predsa musí existovať akýsi duchovný stred spájajúci všetkých. Kedy, ak nie v záverečnom dejstve? Či už odchádzame do prepadliska zániku alebo do Božej náruče, vždy to bude tajomstvo, pri ktorom hasnú filozofické i náboženské polemiky. Nič nepokazíme, ak sa sústredíme na súcit a vďačnosť za život.
Kniha je dokumentom hlbokého žiaľu, prirodzenej ľudskej túžby po večnosti aj hrôzy pred zánikom. Irvin Yalom po odchode zbožňovanej manželky zažíva úzkosti, depresie i návaly sexuálnej žiadostivosti. Dokonca zažíva nočné mory, keď sa mu sníva o tankoch valcujúcich študentov na námestí Tchien-an-men. S veľkou námahou objaví v prácach svojich i prácach kolegov zmienky o týchto spôsoboch odpovede na veľkú stratu.
Dnes je moderné poburovať sa nad tabuizovanými témami. Je vraj čas otvárať „čierne skrinky”, hovoriť o citlivých a zakázaných životných fázach. Žiaľ, zostáva iba pri deklaráciách. Zo zomierania sme odhodlaní spraviť politickú agendu – o paliatívnej a psychologickej starostlivosti či ekonomických okolnostiach súmraku života sa môžeme hádať a navrhovať lepšie možnosti.
Umenie zomierať si nakoniec vyskúša každý sám. Yalomovci nás k tejto dráme prizvali s nádejou, že nás to nezničí.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.