predo mnou bol Nick, za mnou Jarka. Veža bola priúzka, ramenami sme sa takmer dotýkali stien na oboch stranách. Z tmy veže sme vkročili do sivého svetla. Ocitli sme sa na chóre, prešli sme ponad ticho kostola. Nick stlačil mosadznú kľučku, a priamo z chóru nás voviedol do spálne. Manželská posteľ, skriňa, činka na stojane, prútené hojdacie kreslo, na stenách polica s knihami a nad posteľou, namiesto obrazu, okno s lomeným oblúkom, otvorené do kostola. Bohoslužbu by sme mohli pokojne sledovať z postele. Tu sme mali v nasledujúce dni bývať. All Hallows by the Tower, ako nám pri dobrej večeri vysvetlil náš hostiteľ Father Nick, je najstarším londýnskym kostolom. Po Veľkom požiari z neho zostali len obvodové múry, zvyšok je replika odliata z betónu.
Zatiaľ čo si Jarka užívala sprchu v Nickovom byte, prezeral som si chrbty kníh úhľadne uložených na policiach. Siahol som po titule, ktorý pritiahol moju pozornosť: Eliot´s New Life. Sadol som si do kresla a listoval. Ponoril som sa do príbehu, ktorý som už kedysi čítal. Priestor kostola v okne nad posteľou bol osvetlený, no ultramarín za oknom do ulice s prichádzajúcim večerom tmavol. Tu a tam ho narúšali strieborné odlesky novembrových mlák sfarbené neónmi odrazenými zo sklenených stien budovy oproti.
Stretnutie starobylého a moderného Londýna v dvoch oknách izby by mohlo byť symbolom Eliotovej osobnosti. Paul Johnson Eliota zaradil medzi prelomové osobnosti 20. storočia. Jeho kultová báseň Pustatina bola manifestom rodiaceho sa modernizmu. V novej fragmentárnej poetike Eliot našiel jazyk pre skepsu a bytostné vykorenenie moderného človeka. Ten istý Eliot však naliehavo hľadal vzťah k nadosobnému zmyslu, v ktorom by zjednotil svoj roztrieštený svet.
Čítanie vo mne prebudilo spomienky na Londýn spred dvadsiatich rokov: Bol apríl. Na trávnikoch Northwoodu kvitli žlté narcisy. Práve tu, v northwoodskom biblickom inštitúte, som sa zoznámil s Nickom Mercerom, ktorý nás uvítal pred bránou kostola. Od prvej chvíle bol Eliot naším spoločným priateľom. Po večeroch sme sa s jeho géniom stretali v knižnici pod kruhovým oknom a vo farebnom svetle vitráže sme sa pokúšali prekladať časti jeho poézie. Eliot ma odvtedy fascinuje nielen ako básnik, ale i ako človek s príbehom. Nachádzam v ňom porozumenie sebe samému. Kniha v spálni nad kostolom sa mi tak po rokoch znovu stala cestou k Vianociam – Eliot´s New Life.
púť mágov
Dňa 29. júna 1927 bol Eliot pokrstený a prijatý do Anglikánskej cirkvi. Pre mnohých jeho „nový život“ prišiel ako blesk z jasného neba. Apoštol skeptikov sa obrátil; vyznal apoštolské vyznanie viery a krstom v zamknutom prázdnom kostole sa pripojil k historickej komunite viery. V tom istom roku napísal báseň Journey of the Magi. V jeho fragmentárnej lyrike sa objavila epická téma – vianočná téma: Púť mágov. Eliot v básni prehovoril v prvej osobe množného čísla. Hlas mágov sa mu stal jeho vlastným hlasom. Artikuloval ním tajomný dej premeny, nový život, cestu, na ktorú práve vykročil. Eliotove Vianoce nás zaskočia. V básni nás nečakajú tradičné obrazy. Nie je tu lesk a radosť anjelov, očarenie pastierov, ani idyla jasličiek so svätou rodinou: Nie Vianoce „pokoja“, ale Vianoce „nepokoja“. Z veršov vanie chlad, existenciálna samota a temnota tajomstva, uprostred ktorej Púť mágov vrcholí.
Z evanjeliových postáv si Eliot zvolil práve týchto cudzincov – mágov , ktorí akoby ani nepatrili do nábožnej ódy na Ježišovo narodenie.
Príbeh mágov z Matúšovho evanjelia musel mnohým zbožným ušiam znieť ako nepatričná provokácia. Mojžišov zákon praktizovanie mágie penalizoval trestom smrti. Matúš z týchto „pohanských“ astrológov urobil hlavných hrdinov príbehu. Neskoršia tradícia dala bezmenným postavám mená Gašpar, Melichar a Baltazár a prisúdila im titul kráľov. Príbeh mágov sa tak stal príbehom kráľov: Kráľov, ktorí sa vydali na cestu, hoci boli od vianočného dieťaťa ďaleko, a kráľov Jeruzalemu – Herodesa, znalcov zákona a veľkňazov – ktorí zostali doma, hoci do Betlehema to mali na skok. Prvých vianočná hviezda zavolala na cestu, druhých vystrašila. Mágovia opustili bezpečie svojho kráľovstva. Doma boli dôležití. Tu na púšti, v cudzích krajinách, neznamenajú nič. Doma bolo všetko jasné, tu na ceste za „hviezdou“ je všetko nejasné. Čo ich hnalo na cestu, ktorej cieľ nepoznajú? Azda ich pobádal práve ten nepokoj, ktorý Eliot tak dôverne poznal. Nepokoj tých, čo v márnosti života tušia skrytý zmysel. V tme osvetlenej iba matným svitom hviezdy hľadajú niečo väčšie, než je ich malé „ja“ uzavreté v banalite márnivých ambícií a úzkostí o seba? Kým prvých viedla odvaha, nad druhými vládol strach. Prečo sa báli? Báli sa azda preto, že jediná vec, na ktorej im záležalo, boli oni sami – ich moc, ich vplyv a spoločenská prestíž. Boli pripravení obetovať všetkých, len aby ubránili svoju dôležitosť. Báli sa, lebo do ich sveta náhle „vtrhol Boh“. Jeho veľkosť vrhá tieň na ich pominuteľnú ctibažnosť.
„Pamätám si, keď som sa bál priznať sám sebe, že nie som autonómnym vlastníkom svojho života.“
Poznám ten strach. Pamätám si roky, keď som sa bál priznať sám sebe, že nie som autonómnym vlastníkom svojho života; že všetko, čím som bol, čím som, i to, čím budem, je mi darované z bytia, ktoré ma o nekonečno presahuje – každý nádych, každý pohyb, každá myšlienka. Možno preto sú mi Eliotove Vianoce blízke.
Eliot si v prvej básni „nového života“ kladie na tvár masku mágov, aby spoza nej prehovoril vlastným hlasom: Osady sa správali nevraživo a mestá nepriateľsky, / Napokon sme radšej cestovali celé noci / spali sme len úchytkom / v ušiach nám zneli hlasy / hovorili nám, že tá púť je bláznovstvom. Cesta Eliotových mágov je osamelá. Putujú cudzím svetom, keď sa napokon vrátia, zistia, že aj niekdajší domov sa im stal cudzinou. Vrátili sme sa do svojich krajín, do svojich kráľovstiev,/a nenašli sme pokoj v obvyklých povinnostiach, medzi cudzími ľuďmi držiacimi sa svojich bohov.
V týchto ponurých slovách akoby sa zrkadlil Eliotov svet, svet Pustatiny. Svet osihotenosti, márnosti, smädu a hľadania. Taký je Eliotov príbeh: Vnuk unitárskeho misionára zo Saint Louis, ktorý už v detstve odmietol pragmatickú vieru rodičov zbavenú mystéria. Nespokojný študent Harvardu fascinovaný budhizmom, chránenec a študent Bertranda Russella. Muž neurotickej Angličanky, ktorá roky pred jeho očami mizla v temnote psychickej choroby. Avantgardný básnik, bankový úradník, večne neistý, večne chorý muž, osamotený v hľadaní zmyslu, ktorý by presahoval náhodné a bezvýznamné bytie človeka. Odcudzený svetu, ktorého zmysel sa vyprázdnil.
Tak sa človeku s citlivosťou Eliota javil svet medzi dvoma vojnami. Včerajšie vojnové polia zmizli v hmle minulosti, no základy sveta sa už otriasali v tušení ďalšej katastrofy. Na obzore sa vynárali utopické totalitné ideológie: nacizmus a komunizmus: Mnohí intelektuáli podľahli zvodom prvej či druhej utópie. Medzi nimi i Eliotovi blízki priatelia. O šesť rokov neskôr Eliot v knihe The Idea of a Christian Society napíše: Ak nemáte mať Boha (a On je žiarlivý Boh) budete sa musieť skloniť pred Hitlerom alebo Stalinom. Boli azda toto tí cudzí bohovia, ktorým autor Púte mágov odmietol slúžiť? Eliot sa nechcel pridať napravo ani naľavo, nedôveroval žiadnej politickej teórii, nuž nie div, že útočisko napokon našiel v Ježišovom „kráľovstve pravdy, ktoré nie je z tohto sveta.“
bolo to narodenie alebo smrť?
Najťažšiu cestu však musel podstúpiť vo svojom vnútri. V čase, keď komponoval Pustatinu, sa Eliot zdôveril Stephenovi Spenderovi s úmyslom prikloniť sa k budhizmu. Krst v prázdnom kostole pre Eliota nebol jednoduchou výmenou svetonázorovej konfekcie. Eliot hľadal čosi hlbšie, mystickú jednotu s Bohom. Jeho viera vytryskla z hlbín skeptickej mysle. Najvyšší cieľ civilizovaného človeka, napísal, je zjednotiť radikálny skepticizmus s hlbokou vierou. Priepasť v ňom bola prihlboká na to, aby ju mohlo vyplniť čokoľvek menšie než je Boh. Niekoľko mesiacov pred krstom v eseji o Bertrandovi Russellovi Eliot poznamenal: Pán Russell verí, že keď zomrie, zhnije. Ja sa s takouto istotou nedokážem prihlásiť k žiadnemu presvedčeniu.
Eliotovi mágovia napokon doputujú k cieľu. Tu báseň vrcholí. Ústami jedného z nich Eliot vysloví podivné slová: Boli sme tou cestou vedení k Narodeniu alebo k Smrti? Určite to bolo Narodenie/mali sme dôkazy a žiadnu pochybnosť/vídaval som narodenie i smrť, no myslel som si, že sú odlišné, toto Narodenie však /bolo pre nás ťažkou a trpkou agóniou ako Smrť, naša smrť.
Čudné vyvrcholenie vianočnej básne: Svetlá Vianoc sa tu na nerozoznanie miešajú s tmou Veľkej noci. O akom narodení, o akej smrti Eliot hovorí? Akoby sme tu počuli Ježišove slová: Ak pšeničné zrnko neodumrie, zostane samo, no ak odumrie, prinesie nový život. Kóan (paradoxný výrok v zenovom štýle) „zrodenia zo smrti“ bude Eliot rozvíjať do nových obrazov v rokoch, ktoré prídu. Práve takto vznikne to najlepšie z jeho poézie.
V kostole East Cookeru je Eliotov symbolický hrob a na ňom dve vety: V mojom počiatku je môj koniec. V mojom konci je môj počiatok. Úvodná a záverečná veta básne, ktorá nesie meno dediny, v ktorej je kostol s Eliotovým náhrobkom. V básni Eliot odkazuje na slová Jána z Kríža: Ak sa máš dostať k tomu, čo nepoznáš / musíš ísť cestou, ktorá je cestou nepoznania. / Ak máš mať to čo nemáš, / musíš ísť cestou pozbavenia. / Ak sa máš dostať k tomu čo nie si, musíš ísť cestou, na ktorej nie si.
Stephen Spender si spomína na istý rozhovor, ktorý viedol Eliot s Virginiou Woolfovou. Pokúšal sa jej vysvetliť zmysel modlitby: Ide o koncentráciu myšlienok a emócií na transcendentnú Prítomnosť. Ponorený v modlitbe človek býva tou Prítomnosťou celkom pohltený. No práve takéto zaujatie človeka bytím, ktoré ho presahuje, v ňom znovu zjednocuje rozbité vedomie seba samého. To sú Eliotove Vianoce – mystický zostup k prameňu, tam, kde sa všetko, kým som, končí i začína. Lebo Boh v človeku sa začína tam, kde človek sám v sebe končí.
Znova je tu advent, blížia sa Vianoce. V pamäti sa mi vynára ten starý kostol uprostred moderného Londýna, spálňa s oknom do kostola a kniha, ktorá mi znovu otvorila cestu k Vianociam. V mysli mi znejú Eliotove verše: S obrazom tejto Lásky a hlasom tohto Volania / neustaneme v hľadaní / a cieľom všetkého nášho hľadania / je dosiahnuť bod, odkiaľ sme vyšli, a poznať to miesto po prvý raz.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.