rákociho bronzová jazdecká socha s mottom Cum Deo Pro Patria et Libertate (S Bohom za vlasť a slobodu) stojí pred maďarským parlamentom, ďalšia je v Szegede, jeho pomník je súčasťou panteónu na Námestí hrdinov v Budapešti. Rákociho meno nesú desiatky ulíc a námestí po celom Maďarsku. Len v samotnej Budapešti je jedenásť Rákociho ulíc, tri Rákociho námestia a jeden Rákociho most cez Dunaj. Patriotická hymna Rákociho pochod patrí k hlavným melódiám, ktoré sa hrajú na veľkých vojenských oslavách. No a portrét Františka II. Rákociho sa dostal aj na päťstoforintovú bankovku.
„Bol to vodca, ktorý obetoval v prospech slobody Maďarska svoj život, svoje osobné šťastie, svoj majetok. Dokázal oživiť národ znivočený tureckou nadvládou a habsburským útlakom. Prekonajúc všetky nástrahy vzkriesil ľudskú hrdosť a z rôznorodej populácie Maďarov, Slovákov, Rusínov, Valachov, obyvateľov Zadunajska a Transylvánie, katolíkov a protestantov, nevoľníkov a šľachticov, bohatých aj chudobných, vykoval súdržnú a mocnú jednotu… Jeho hrdinské činy zostanú naveky inšpiráciou pre uhorský národ – a upozornením pre neskorších vladárov, že utláčanie Maďarov bude navždy späté s jasným a tvrdým následkom.“ Toľko jedna z maďarských webových stránok.
proti Habsburgovcom
Kto bol teda tento veľký Maďar? Jeho plný šľachtický titul sa ani nedá vysloviť na jeden nádych. Skúsme to: Franciscus II. Dei Gratia Sacri Romani Imperii & Transylvaniae princeps Rakoczi. Particum Regni Hungariae Dominus & Siculorum Comes, Regni Hungariae Pro Libertate Confoederatorum Statuum necnon Munkacsiensis & Makoviczensis Dux, Perpetuus Comes de Saros; Dominus in Patak, Tokaj, Regécz, Ecsed, Somlyo, Lednicze, Szerencs, Onod.
Narodil sa 27. marca 1676 v obci Borša, ktorá sa dnes nachádza v Trebišovskom okrese na juhovýchodnom Slovensku. Rákociovský kaštieľ v Borši bol nedávno slávnostné otvorený po rozsiahlej rekonštrukcii za účasti prezidentky SR
„Rákociovci, samozrejme, vinohrady v tokajskej oblasti nevysadili. O tom, kto boli prví vinohradníci, sa dodnes vedú spory.“
Odpor k habsburskej monarchii dostal do vienka či, lepšie povedané, priamo do génov, a to zo strany obidvoch rodičov. Na protihabsburskom povstaní, presnejšie povedané, dvoch povstaniach, sa zúčastnil už jeho prastarý otec, sedmohradské knieža Juraj I. Rákoci. Ten v rokoch 1619 – 1626 bojoval po boku Gabriela Bethlena v poradí v druhom protihabsburskom povstaní a sám bol v rokoch 1643 – 1645 strojcom povstania tretieho. Jeho starý otec, Juraj II. Rákoci, síce proti Habsburgovcom priamo nebojoval, zaplietol sa však do vojny s poľsko-litovským zväzom. Jeho otec, František I. Rákoci, však už bol opäť v protihabsburskej opozícii. Zúčastnil sa na rozsiahlom sprisahaní, ktorého cieľom bolo odstrániť moc Habsburgovcov v Uhorsku a Chorvátsku. Vošlo do dejín ako Vešeléniho sprisahanie. Konšpiráciu odhalili a jej pôvodcov popravili. Všetkých, s výnimkou Františka. Toho na prosbu jeho matky Žofie Bátoryovej prepustili. Stálo ho to však tristotisíc forintov a niekoľko kaštieľov.
Medzi popravenými strojcami povstania však bol chorvátsky bán Peter Zrínsky. No a dcéra tohto chorvátskeho odporcu Habsburgovcov, Helena Zrínska, sa stala manželkou Františka I. a matkou Františka II., o ktorom je tento text. Helenin protihabsburský postoj bol taký silný, že po smrti svojho manžela – zomrel ako 31-ročný – sa vydala za Imricha Tököliho, a to práve v čase, keď ten viedol ďalšiu – štvrtú – vzburu proti Habsburgovcom. Ako sme spomenuli vyššie, protihabsburské gény zdedil František od obidvoch svojich rodičov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.