diela ženských autoriek slovenskej literatúry, ktoré sa zaoberajú ženou, ženskosťou, ženstvom, ženskou dušou i emancipáciou, prešli za ostatných stopäťdesiat rokov značným vývojom.  Od Eleny Maróthy-Šoltésovej s jej autentickým, krásnym a zároveň tragickým denníkom Moje deti, v ktorom opisuje výchovu, materstvo, ako aj bolestný čas, keď jej milované dve deti umierajú, Terézie Vansovej a jej Siroty Podhradských, Boženy Slančíkovej Timravy s prózou Ťapákovci. Tou sa inšpiroval a šialene ju sparodoval Peter Pišťanek v novele Mladý Dônč. Timravina  kniha Veľké Štastie, ktorá je o vzťahoch a hľadaní lásky, no nebola povinným čítaním, sa dočkala viacerých vydaní. Číta sa stále.

Hladinu rozčerila Margita Figuli a jej zasnívané Tri gaštanové kone. Kniha o osudových vzťahoch, pohľadoch na oblohu, kniha o nenaplnenej láske a oslepenom koňovi, ktorý zahluší neboráka „záporáka“.  Čitatelia nezabúdajú ani na emigrantku Jaroslavu Blažkovú a jej Nylonový mesiac, neprekonané, dokonca sfilmované dielo. 

Nesmieme opomenúť signatárku Charty 77 Hanu Ponickú. Dôležitou autorkou je Alta Vášová, scenáristka a prozaička, majsterka krátkych útvarov, ktoré vám v hlave zostanú veľmi dlho. Je tu úžasná Veronika Šikulová, už niekoľko rokov sú jej knihy zjavením. V hre treba rátať aj s feministickými autorkami okolo Jany Cvikovej a Aspektu. V neposledom rade sú tu autorky tichých, no silných výpovedí ako Monika Kompaníková so svojou Piatou loďou či Katarína Kucbelová a jej oceňovaný Čepiec. 

Samostatným elementom je Alena Sabuchová s knihami Zadné izby a Šeptuchy. V pozoruhodnú autorku sa vyvinula Denisa Fulmeková, spracúvajúca dejiny svojej rodiny alebo stokársky nekompromisná a na slovo skúpa scenáristka a hudobníčka Lucia Piussi. 

Pre úplnosť nesmieme vynechať tzv. ženskú  literatúru, ľahké čítanie pre unavené bytosti. Má svoje zákonitosti, vzorce, rozuzlenia a katarzné prvky. Do tohto kontextu prichádza Ivana Gibová so svojou štvrtou knihou Eklektik Bastard. Prefackáva všetkých. Autorov a autorky, ktoré by chceli byť svedomím národa. Vysmieva sa samej sebe. Provokuje čitateľov i kritikov. Do celého sveta kričí, že byť ženou je, samozrejme, úžasné, ale je to aj sakramentsky ťažké, často bezútešné a bezcieľne. Jej písanie je hyperbolou. Nemá ambíciu byť generačnou výpoveďou, je drzou karikatúrou.