talentovaný novinár z mladšej školy poľskej reportáže priznáva hneď v úvode inšpiráciu dokumentárnym filmom Petra Kerekesa Ako sa varia dejiny. Rozhodol sa zistiť, „čo bublalo v hrncoch, keď sa rozhodovalo o osude sveta”. A zistil to takým dokonalým a atraktívnym spôsobom, že jeho kniha vyšla v poľštine a súčasne v angličtine u vychýreného Penguina.

Príbehy kuchárov, ktorí varili Castrovi, albánskemu Hodžovi, ugandskému diktátorovi Aminovi, Pol Potovi či Saddámovi Husajnovi, pôsobia bulvárne. Pritom je to starodávne poznanie. Nielen láska ide cez žalúdok. Telesná a následne mentálna pohoda či nepohoda mocných môže meniť dejiny, jedným zachraňovať životy a iných o život pripraviť. Práve v tom spočíva paradox neobmedzených vládcov. Ak nemajú iné (napríklad zákonné) brzdy moci, všetky dôležité rozhodnutia sa nakoniec odvíjajú od nich samých – raz spokojne rozvalených v kresle po dobrom obede a inokedy nervóznych po nechutnej porcii fádneho jedla. Je dôležité prečkať neľahké časy, nakŕmiť šialenca a nahradiť mu matku. „Dokonca aj jeden prd vypustený v správnej chvíli môže zachrániť život desiatkam ľudí.” 

 

„dalo sa neľúbiť ho?”

Szabłowski je reportér, nie akademik rozvíjajúci psychosomatické teórie. Vyšiel do terénu a s veľkou dávkou vytrvalosti, odvahy i vynaliezavosti našiel v Bagdade, Havane, Tirane aj v Ugande tých, ktorí diktátorom varili. 

V rozprávaniach týchto kuchárov vidno širokú škálu emócií i postojov. Sú hrdí na svoje bývalé postavenie. Vypracovali sa. Vyslúžili si dôveru svojich významných stravníkov. Priblížili sa až k stredu moci. Spoznali manželky  a deti diktátorov aj ich osobných strážcov. Young Moeun, ktorá varila Pol Potovi, končí svoje rozprávanie veľmi prosto: „Po tom všetkom, čo si odo mňa počul, si odpovedz sám. Vari sa dalo neľúbiť ho?”

Iní kuchári – rozprávači sú, naopak, opatrní až vystrašení. Hodža a Castro skončili. V ich krajinách zostali obrovské zásoby rozčarovania. V plnej hrôze sa odkryli zločiny, prehovorili obete. Všetko zdanlivo (a falošne) veľké sa rozpadlo. K svojim prominentným zamestnávateľom sa hlásia placho, neverejne a s obavami. Nepotrebujú si na stenu v súčasných reštauráciách vešať čestné uznania z prezidentských či vládnych palácov.