pred pár rokmi som prestala organizovať literárne večery – z dvoch dôvodov. Prvý bol ten, že som poznala viac ľudí, ktorí napísali básnické zbierky, ako tých, ktorí ich reálne čítali a naplno vnímali poéziu. Druhý dôvod bola umelá inteligencia. Po veľkom množstve vstupných dát dokázala písať celkom dobré literárne texty. Človeka z toho pochytí frustrácia. 

A potom v Prahe príde na pódium vysoký Anatol Svahilec a predvedie poetickú performance. Ľudia výskajú a tlieskajú v rytme emócií. Rýmovaná poézia alebo len lyrický prúd myšlienok bez rýmov. Kričí sa, plače, smeje sa. A diváci hodnotia stupnicou od 0  - 10. Po ňom príde ďalšia žena s feministickou poéziou a je to silné a autentické, nech si o tých témach myslíte čokoľvek. Čo to bolo? Bola to performance s názvom slam poetry. A vy sa obzeráte, či každú chvíľu nevybehne na pódium Ferlinghetti. 

Slam je taká post-beatnická avantgarda. Koncept slamovej poézie vznikol v roku 1980 v Chicagu v štáte Illinois, keď Marc Kelly Smith nadobudol pocit, že poézia stratila skutočnú vášeň. On bol murár, ktorý mal rád poéziu, a štvalo ho, že je odľudštená. V Chicagu je priemysel, mafia. Sú tam silne zastúpené nižšie vrstvy. A Marca Smitha zlostilo newyorské snobstvo. Začal robiť slam ako opak umenia pre snobov: ako poéziu pre každého.