Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jeden muž, dva meče

.martin Mojžiš .kultúra .fenomén

Krátko pred Vianocami uvedie Netflix nový seriál o Zaklínačovi. Fanúšikom žánru fantasy a seriálov to netreba hovoriť – všetci to vedia. Nefanúšikovia to však vedieť nemusia a škoda by bolo nevedieť to. Presnejšie povedané, škoda by bolo nevidieť to.

Jeden muž, dva meče NETFLIX/THE HOLLYWOOD ARCHIVE/PROFIMEDIA

seriál to bude celkom určite pozoruhodný. Literárna predloha Andrzeja Sapkowského je natoľko výnimočná, že sa z nej nič iné, ako veľmi dobrý seriál, asi urobiť nedá. A ak by sa predsa len podarilo takúto predlohu pokaziť, bolo by to ešte pozoruhodnejšie. Takže s tou pozoruhodnosťou je to tak či tak bezpečná predpoveď.

Na blížiaci sa seriál je vcelku rozumné hľadieť s optimizmom aj preto, lebo filmárske remeslo je dnes zvládnuté takmer dokonale. Scéna, kostýmy, kamera, strih, zvuk, hudba – ani úplne mizerným filmom a seriálom sa v týchto oblastiach často nedá až tak veľa vyčítať. Horšie je to so scenárom a dialógmi. Len veľmi málo filmárov (menujme aspoň Quentina Tarantina, aby sme mali nejaký pozitívny príklad) si dáva na týchto dvoch veciach záležať tak ako treba. Lenže v prípade Zaklínača netreba. Sapkovského poviedky sú takmer hotové scenáre, a to vynikajúce scenáre. No a dialógy sú väčšinou napísané tak, že sa už nedajú vylepšiť.

Zdá sa teda, že pod stromček dostaneme seriál, na ktorý sa naozaj môžeme tešiť. Ostáva už len otázka, či sa majú tešiť aj tí, ktorým fantasy nič nehovorí. Odporúčaná odpoveď: nech sa pokojne tešia. Zaklínač bude pre nich dobrou možnosťou zoznámiť sa s týmto žánrom. A to nemusí byť zlý nápad. Pokúsim sa vysvetliť prečo.

tolkien

Aby som zbytočne nedráždil literárnych či filmových vedcov, nebudem pre istotu ani len predstierať snahu o nejakú objektívnosť. Práve naopak, mojím cieľom bude podeliť sa o niekoľko veľmi subjektívnych skúseností. Pre mňa osobne dosť prekvapujúcich.

Prvá fantasy kniha, ktorú som čítal, bol Tolkienov Hobit. Zbadal som ju začiatkom 90. rokov vo výklade nejakého kresťanského kníhkupectva a keďže Natália Kušnieriková ju chválila, tak som ju kúpil. Pri jej čítaní som zažil niečo, čo som dovtedy pokladal za nemožné. Mal som už vyše tridsať rokov a bol som presvedčený, že detstvo je dávno a definitívne preč. Veril som textu Zdeňka Svěráka z pesničky Holubí dům: Nabízej úplatou cokoli, nepojíš cukrových homolí, můžeš mít třeba zrak sokolí, nespatříš ztracené údolí.” A zrazu som čítal rozprávku, vnímal som ju ako rozprávku a tešil som sa z nej ako z rozprávky. Ale nie tak, že by som sa znova stal dieťaťom. Zostal som dospelý, len tu zrazu bola rozprávka, ktorej sa dalo uveriť tak, ako sme verili, keď sme boli deti.

Jedna z vecí, ktoré som si vtedy uvedomil, je nesmierna dôležitosť rozprávok v našich životoch. Dalo by sa o tom veľa uvažovať a veľa hovoriť či písať, ale v tejto chvíli to len konštatujem ako v podstate zjavenú pravdu. Jej zvestovateľom bol v mojom prípade Tolkien a dodnes som nepochopil, akým zázrakom sa mu to podarilo. Len matne tuším, že podstatou toho zázraku bol žáner fantasy – žáner, v ktorom sa môže podariť naozajstná rozprávka pre dospelých (s dôrazom na slová „naozajstná”, „rozprávka” a „dospelých”).

Fantasy však nie je rozprávkový žáner. Vynikajúcim príkladom tejto skutočnosti je aj Tolkien a jeho Pán prsteňov. Odohráva sa v tom istom svete ako Hobit, s tými istými hrdinami, sú tam kone, meče a čary, je to o boji dobra so zlom, o boji jasne rozoznaného dobra s jasne rozoznaným zlom, a pritom to nie je rozprávka. Aj keď fantasy je to priam ikonická. Aký je rozdiel medzi týmito dvoma žánrami? Bez snahy o nejaké viac či menej presné vymedzenie povedzme len toľko, že fantasy zrejme funguje ako náhrada rozprávky, ktorá u väčších detí aj u dospelých vcelku spoľahlivo zaháňa hlad po rozprávke. Podobne to robí aj kovbojka alebo detektívka. Domnievam sa, že všetky tieto žánre sú také populárne preto, lebo mnohí z nás potrebujú opäť a opäť počúvať alebo čítať príbehy o víťazstve dobra nad zlom.

Namiesto strieľačky drsné, ale ľudsky veľmi pochopiteľné intrigy. A potom súboj, asi najlepší, aký som kedy čítal. Na pár stranách. A potom pointa. Výborná.

A aj tí, ktorým sa z nejakých dôvodov nechce počúvať alebo čítať, si tie príbehy radi pozrú. Sfilmované Tolkienove knihy sú ukážkou toho, ako sa to robiť má, aj ako sa to robiť nemá. V troch filmoch natočených podľa trilógie Pán prsteňov sa podarilo preniesť na plátno všetko podstatné. Z nazgúlov ide hrôza, stredoveké bitky sú uveriteľnejšie ako v drvivej väčšine vojnových filmov, a vrcholný moment celej série je dokonca obohatený o skvelý prvok, ktorý v knihe nie je. (Tým momentom je podľa mňa Frodova veta: „Ponesiem prsteň, aj keď nepoznám cestu.” A tým prvkom je bezprostredne nasledujúci Gandalfov výraz obrovskej úľavy. Niekedy nemôžu ani tí najsilnejší urobiť to, čo môžu urobiť tí najslabší.) 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite