Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako sa žije žene niekde ku koncu

.elena Akácsová .kultúra .knižnica

Kníh na tému telesného úpadku v pokročilom veku veľa nie je. Kto by to písal? A kto a prečo by to čítal? Na prvú otázku odpovedám: 89-ročná Diane Athill. Na druhú otázku odpoveď nemám, ale škoda každého čitateľa, ktorý knihu Niekde ku koncu prehliadne.

Ako sa žije žene niekde ku koncu Diana Athill: Niekde ku koncu. Aspekt 2019. Preklad Jana Juráňová. Redakčná spolupráca Jana Cviková, Zuzana Maďarová. Grafický dizajn Jana Sapáková.

 „a tak som tu, v pokročilom veku smerujem k neodvratnému koncu, ktorý už nie je až taký vzdialený, a bez útechy náboženstva stojím zoči-voči realite,“ píše Diane Athill vo svojej memoárovej knihe Niekde ku koncu a my sa môžeme spolu s ňou dozvedieť, ako sa tá cesta dá prejsť dôstojne, bez fňukania a podľa možností aj radostne. Knihu napísala v roku 2008, keď mala 89 rokov. V Anglicku sa stala bestsellerom a získala Costa Biography Award aj National Book Critics Circle Award. O rok na to sa Athill uchýlila do domova seniorov, kde ešte pred dvoma rokmi napísala knihu Alive, Alive, Oh! Zomrela v januári tohto roka vo veku 101 rokov.  

mať sedemdesiatjeden a byť stará

Táto kniha nie je o smrti a zomieraní. Nie je ani o strachu zo smrti a z ničoty za ňou, s ktorou sa musí vyrovnať každý neveriaci a azda i každý veriaci. Je o živote na jeho konci. Hoci má označenie memoárová kniha a je aj o spomínaní na mladosť, partnerov, prácu, spolupracovníkov, rodinu, priateľov, sex, lásku i sklamanie, najsilnejšie pasáže knihy sú práve tie, ktoré sa držia témy aktuálneho prežívania staroby. Nie tej peknej, vysnívanej, ako z reklamy na lepidlo na zubné náhrady či voltaren rapid, s neprirodzene vysmiatymi a čulými seniormi, užívajúcimi si dôchodok, vnúčatká, šport, tanec či cestovanie.

Nie je ani o tej starobe, akej sa možno v kútiku duše všetci desíme – prežitej v chudobe, bolesti, osamelosti a bez vlády nad svojím telom i mysľou. Je o starobe v relatívnom dostatku, relatívnom zdraví, duševnom i telesnom, v ktorej nám len postupne ubúda síl na veci, ktoré máme radi, menej nám chutí, viac nás všeličo bolí, naši blízki a priatelia umierajú a my vieme, že i my sa za nimi už v nie príliš ďalekej budúcnosti poberieme. Pomaly, ale isto sa musíme vzdávať doterajších pôžitkov a drobných radostí. Obyčajné a samozrejmé veci sa stávajú ťažko dosiahnuteľnými alebo úplne nedostupnými. Kedy ten čas nastáva? Athill ho pocítila vo veku sedemdesiatjeden rokov.

„Po dosiahnutí sedemdesiateho prvého roku nastal zlom. Mať „nad sedemdesiat“ znamená byť stará.“

„Po celý čas, ako som bola šesťdesiatnička, som cítila, že stredný vek mám ešte na dosah, ešte som sa od neho výrazne nevzdialila, aj keď už možno nie som v bezpečí brehov tohto obdobia života, jeho pobrežné vody mám ešte na dohľad. Nič na tom nezmenili ani moje sedemdesiate narodeniny, sotva som si ich všimla, zato po dosiahnutí sedemdesiateho prvého roku nastal zlom. Mať „nad sedemdesiat“ znamená byť stará. Zrazu som sa musela s tým faktom konfrontovať a uvedomila som si, že nadišiel čas prehodnotiť niektoré veci,“ píše. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite