predstave si semienko, ktoré sa zachytí na betónovej ploche a aj napriek nehostinným podmienkam na tom mieste vyrastie tráva. Život vždy zvíťazí. Podobný je aj príbeh legendárnej skupiny The Plastic People of The Universe.
V čase najtvrdšej normalizácie, čiže v 70. a 80. rokoch, bola ich hudba zakázaná. Jej členovia boli vystavení psychickému a fyzickému nátlaku. Dnes je absolútne nepredstaviteľné, koľko si toho museli pre hudbu vytrpieť. Aj napriek týmto nepriaznivým podmienkam dokázali tvoriť, nahrávať albumy a dokonca, ak to šlo, aj koncertovať.
Skupina je úzko spojená so vznikom Charty ´77 a českým disentom, ale Plastici neboli v prvom rade politickou kapelou. Oni chceli v prvom rade hrať. Už v tom čase ich tvorba bola výsostne aktuálna, porovnateľná s vtedajšou svetovou progresívnou scénou.
Keďže pôsobili za železnou oponou, dostala ich hudba ešte väčší punc originality. Plastici hrajú európske blues, napísali o nich americkí kritici.
„Album zahrali naživo iba raz v marci 1981 v Kerhaticiach. Koncert sa uskutočnil iba preto, že sa kapele podarilo eštebákov okabátiť. “
Plastici sa vracajú na Slovensko so svojím symfonickým programom Co znamená vésti koně, ktorý u nás premiérovali na tohtoročnej Pohode. Tentoraz ho odohrajú v stredu 11. septembra v rámci festivalu Konvergencie v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Je to už tretí projekt, na ktorom sa Plastici spojili so symfonickým orchestrom.
Co znamená vésti koně nahrali v časoch najtvrdšej normalizácie, keď už boli možnosti kapely veľmi oklieštené.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.