to bizarné spojenie nórskej cestujúcej s Ficovou tlačovkou je len môj trápny pokus napodobniť základný tvorivý prvok a jeden z pilierov prekvapivého úspechu nového knižného bestselleru Ondreja Sokola Ako som vozil Nórov (Eruditio, 2018). Objavil sa vo februárovom rebríčku najpredávanejších kníh Artfora a odvtedy sa drží na prvom mieste. V Martinuse bol minulý týždeň až na druhom mieste, ale to je možno len preto, že je dočasne vypredaný, inak sa už môže Dan Brown začať triasť o svoje prvé miesto ako Kaliňák... pardon, zdá sa, že je to vymýšľanie prvoplánových prirovnaní nákazlivé.
Úspech tejto knihy je prekvapivý hneď z niekoľkých dôvodov. Ide o slovenského, doteraz celkom neznámeho autora, ktorý sa neživí písaním alebo šoférovaním autobusov. Nie je to síce typický autobusár, má totiž nedoštudovaný odbor tlmočníctva a prekladateľstva na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Až keď mu v treťom ročníku zrušili odbor, rozhodol sa splniť si detský sen a pracovať s tým, čo má najradšej – s autobusmi. Hoci je na textoch zjavné, že pre jazyk má autor cit, rozhodne nejde o vysoké písanie, na aké sme v rebríčkoch Artfora zvyknutí. Nie je to beletria, fikcia, ale akýsi editovaný, zdramatizovaný a značne zhustený denníček zážitkov šoféra liniek na ďalekom severe.
text pre internetové publikum
Nadpis knihy v podstate veľmi presne vystihuje, o čom bude celých jej 212 strán – nájdeme tu podrobný popis trás, po ktorých autor jazdil v Nórsku a v Bratislave, a incidentov s cestujúcimi, ktorých bratislavskí vodiči prezývajú substrát. Iba jedna kapitola sa z celého konceptu nepatrične vymyká. Tá opisuje – rovnakou metódou a jazykom – peripetie autorovej ťažko chorej matky so slovenským zdravotníctvom. Končí sa tragicky a smiať sa potom v ďalších kapitolách na nórskej cestnej premávke je ešte nepatričnejšie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.