Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ďakujeme, že sme vás mohli nakrúcať

.zuzana Mojžišová .kultúra .kritika

Pri zbere materiálu pre nový film Mareka Šulíka Ťažká duša, ktorý vznikal v rómskych osadách na východnom Slovensku, jedna stará pani, keď dospievala pesničku, povedala: „Ďakujeme, že sme vám mohli zaspievať.“

film Ťažká duša vznikol v rámci rozsiahlejšieho etnomuzikologického projektu Jany Belišovej Šilalo paňori – Studená vodička. Filmov o Rómoch je (nielen) v našich končinách ako maku. Nakrúcajú ich Nerómovia, a preto je to vždy tak, že ide o viac či menej pravdivé, úprimné a autentické, ale outsiderské pohľady na inú komunitu.  Jedni sa pozerajú na tých druhých.

Ide o pohľad zvonka, jedna skupina sa pozerá na povrch či (iba čiastočne) dovnútra druhej komunity. Pravdaže, veď keď niekto nakrúca o holokauste, nemusel ho prežiť na vlastnej koži; keď niekto robí film o náhradnej rodinnej starostlivosti, nemusí byť pestúnom či adoptívnym otcom; keď biely muž točí o Rómoch, nestane sa z neho Róm,  nezmení svoju farbu pleti, životný štýl, osobnú históriu, kultúru... Alebo môže predsa len, v myšlienkach a duši, tak trochu stmavnúť? Pri skúmaní filmografie Mareka Šulíka by sa mohlo zdať, že sa nabrať snedosť pokúša priam systematicky. 

Začalo sa to v roku 2010 filmom Cigarety a pesničky (spoluréžia: Jana Bučka). Vznikal v obci Veľký Slavkov, kde v miestnom evanjelickom kostole nahrávali rómski, afroamerickí a našskí muzikanti piesne na cédečko AfterPhurikane giľa (opäť v rámci  projektu Jany Belišovej). Vtedy som napísala, že je okrem pesničiek a cigariet najmä „o ľuďoch, ktorí, nech už ich minulosť bola utrápená alebo pokojnejšia, núdzna alebo prijateľnejšia, na režisérovu otázku – Čo by ste zmenili na svojom živote, keby ste mohli?   – takmer bez zaváhania a celkom presvedčivo odpovedia: Nič.“ 

Pokračovalo to Zvonkami šťastia (2012, spolurežisérkou bola opäť Jana Bučka), príbehom Marieny a Romana z osady Víťaz-Dolina. „Sú dospelí, ale vedia sa hrať ako malí, majú svoje rodiny a deti... majú aj idoly. Marienin sa volá Karel Gott, Romanov sa volá Darinka Rolincová. Vystrihujú si ich obrázky, poznajú ich pesničky,  bránia ich proti masmediálnym ohováraniam, ktoré isto-iste všetko neúnosne zveličujú.“ Divák sa pozerá, počúva, smeje a postupne, nenápadne, začína v tme kinosály šípiť, že  farbu pleti (a zopár ďalších drobností) síce nemáme takú istú ako Rómovia, ale sny snívame z času na čas rovnako bujaro farbisté. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite