nocou sme sa potom pri návrate, veselá kopa, potulovali autom pokútnymi cestičkami a hľadali sme starý drevený kostolík. Čo už len sme v tme mohli nájsť? Zrazu – svetielka... Zastavili nás uniformovaní muži, vraj hraničiari, prehľadávali kufor auta, reflektory vypli, veľa sme toho nevideli. Mierne napínavá situácia. Taká nejasná. Napadlo mi, že je to ako scéna z pašeráckeho filmu, keď colníkom ktosi podhodí falošný tip.
Ubľa. Keď si ju dáte do vyhľadávača, na oficiálnej stránke obce v chlieviku „aktuality“ je najčerstvejšou správou srdečné pozvanie na festival v auguste 2011. O kúsok nižšie spravovatelia webu prosia o trpezlivosť.
Ubľa. Je miestom hraničného priechodu medzi Ukrajinou a nami. A jej okolie je dejiskom najnovšieho (slovensko-ukrajinského) filmu režiséra Petra Bebjaka. Jeho Čiara je tak trochu ako Ubľa, aj by mohla byť vzrušujúca, keby novinky sa v nej odohrávajúce neboli vlastne predvídateľnými starinkami, keby jej žánrové balansovanie na hrane noža nebolo priveľmi mätúce, no a keby sa nezahrávala natoľko s trpezlivosťou obecenstva.
„V kultúrnych dejinách vôbec nie sú osamotené prípady, keď sa z béčkovej snímky stal film kultový.“
Adam, chlap v stredných rokoch, urastený, manžel, otec troch dcér. Fungujúca rodina. Nežijú v prepychu, ale na stôl majú čo položiť. Najstaršia ratolesť má milenca, otcovi sa to nepozdáva, ešte nechce, aby dievča pod čepcom skončilo. Dcérin frajer je zhodou okolností bratom manželky Adamovho najvernejšieho obchodného spolupracovníka Jona.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.