Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

On zostal avantgardistom

.peter Bálik .kultúra

Pre generáciu deväťdesiatych rokov bol Milan Adamčiak čosi ako krčmový „pábitel“. Výstava o jeho tvorbe, ktorú otvorili v SNG krátko po jeho smrti, však hovorí o úplnom opaku. Grafické partitúry, poézia, zvukové objekty, inštalácie a experimentálna hudba sú dôkazom širokého záberu tohto konceptuálne

On zostal avantgardistom ARCHÍV MILANA ADAMČIAKA Milan Adamčiak vystupuje na Nippon International Performance Art Festival v japonskej Osake v roku 2011.

spomínate si na svoje prvé stretnutie s Milanom Adamčiakom?

Michal Murin: Pred tridsiatimi rokmi. Dostal som výzvu na výstavu, ktorú organizoval Ladislav Snopko. Volala sa Pamiatky a súčasnosť (1986) a témou bola archeológia a bukovohorská kultúra, na ktorej sa odborne podieľal aj Milan. Keď Snopko videl, že s Petrom Machajdíkom robíme grafické partitúry, navrhol nám, aby sme sa s ním stretli. Boli sme za ním na SAV na jar 1987. Sedel za veľkým stolom v obleku s kravatou. Naša prvá otázka bola, či pozná Stockhausena, Cagea, minimal music. Keď povedal, že áno, tak sme sa ho spýtali, prečo to nepočujeme v rádiu a keď ich pozná, prečo informácie neposúva ďalej. Najprv sme sa len tak oťukávali. Niečo nepovedal on a niečo sme nepovedali my. O mesiac nás pozval nahrať skladbu do Elektroakustického štúdia v Bratislave a neskôr aj do filmu Sympózium dňa Sama Ivašku.

Lucia Gregorová Stach: Moja prvá spomienka je elévska. Ako študentka som sa v roku 1999 kvôli diplomovke začala stretávať s akčnými a konceptuálnymi umelcami vrátane Milana Adamčiaka, ktorí začali tvoriť v 60. rokoch. Pamätám si silný prvý dojem, uvedomila som si, že on zostal avantgardistom. Nerozprávala som sa s niekým, kto je pamätníkom avantgardy, ale jej protagonistom. Otvoril sa mi nový svet. Adamčiak bol pre mnohých z mojej generácie živým vstupom do akcie a konceptu. Bol zaujímavý a vzdelaný, ale aj komunikatívny a zvedavý na iných ľudí. Tak hneď odstránil generačnú bariéru a to bolo na ňom príťažlivé. Potom som ho stretla mnohokrát na vystúpeniach a akčných festivaloch, pri inštalovaní jeho výstav a vo večerných debatách.

bol Adamčiak tým umelcom, pre ktorého život a umenie boli jedna a tá istá vec?

Michal Murin: Umelcom a človekom zároveň. Preplietalo sa to. Keď prišiel do spoločnosti, kde sa bavilo o včelárstve, vytiahol z hlavy, čo o včelách vie a zaujal. Keď videl, že niekoho zaujíma umenie, hodil udičku, aký rozsah umenia ovláda, a diskutoval. Tým, že veľa vedel, ľahko sa mu surfovalo medzi rôznymi disciplínami. Porovnával ich a obohacoval o iné prvky. Napríklad, keď sa bavil o hudbe, vnášal do nej iné veci, ktoré nie sú blízke vzdelaným hudobníkom. Tým bol priekopnícky a zaujímavý. Prvé interview s ním som urobil už začiatkom 90. rokov. Náš rozhovor o vplyve Johna Cagea na jeho tvorbu je súčasťou Cageovho archívu v USA. Aj v posledných rokoch svojho života, keď žil na dedine, vedel upútať rozprávaním. Mal nezvyčajné postrehy na dedinský život a miestnym občas dochádzalo, že sa dá na svet pozerať aj inak. Nepoužíval ťažkotonážnu terminológiu, dokonca ani keď sa rozprával s kunsthistorikmi. Keď som s ním robil rozhovor do kníh, chcel som dať otázku o semiotike. Nepoužil odborné výrazy, trval na tom, že to musí byť zrozumiteľné, bez ťažkých slov, aby si to vedeli prečítať aj ľudia v krčme.

pochádzal z umeleckej rodiny?

Michal Murin: Jeho starý otec a otec boli debnári v Ružomberku. Robili sudy, potreby pre salaše, valašky aj dyhové obaly na bryndzu. Milan strávil detstvo v drevárskej dielni, čo znamenalo, že bol veľmi zručný, práca s drevom mu išla. Vidno to aj na hudobných objektoch, ktoré potom vytvoril.

ako sa dostal k violončelu?

Michal Murin: K hudbe inklinoval. Chodil na husle, ale povedali mu, že na husle začal neskoro a nedobehne to, nech si zoberie violončelo. Jeho mama ho v tom podporovala, kúpila mu aj písací stroj, čo nebolo v tom čase obvyklé, na ktorom neskôr naklepal experimentálnu a konkrétnu poéziu.

Lucia Gregorová Stach: Z rozprávania pamätníkov viem, že bol nadané dieťa. Už pani učiteľka na základnej škole v Ružomberku si všimla, že Milan je multitalent. Výborne kreslil, aj v rodine ho podporovali.

ako sa v Ružomberku dostal v tých časoch k experimentálnej hudbe?

Michal Murin: Tým, že hral na violončele a vymýšľal si rôzne zvuky, nejak ich potreboval zapísať. Nestačila mu notácia a intuitívne prišiel k vlastným grafickým záznamom. V roku 1965 ako 19-ročný prvýkrát navštívil Varšavskú jeseň, najprestížnejší festival súčasnej hudby vo východnej Európe, kde sa zoznámil s rôznymi skladateľmi, niektorí boli aj o pätnásť-dvadsať rokov starší. Tam sa utvrdil, že je na správnej ceste. Adamčiak vtedy odoberal asi 35 rôznych časopisov o všetkom možnom, ale hlavne o hudbe alebo literatúre, na ktoré si vedel privyrobiť tým, že hrával na husličkách po krčmách, na basgitare na spoločenských podujatiach. Existuje fotografia, ako hral na Silvestra v Textilných závodoch Vladimíra Iljiča Lenina v Ružomberku. Už v šesťdesiatom šiestom s kolegami založil sláčikové kvarteto, ktoré hrávalo súčasnú hudbu.

čomu sa najviac venoval v tých časoch?

Michal Murin: Paralelne robil viacero vecí. Neviem, kedy to stíhal, ale písal experimentálnu poéziu, kreslil partitúry a koncertoval. Veľký vplyv malo na neho priateľstvo s Róbertom Cyprichom. Medzitým začal nadväzovať priateľstvá s výtvarníkmi a,ko napríklad s Alexom Mlynarčíkom, spoluorganizoval Festival Snehu (1970) a neskôr na akcii 1. otvorený ateliér v roku 1970 spoznal všetkých neoavantgardných umelcov. Nebol izolovaný, ale komunikatívny. Zlom prišiel okolo toho sedemdesiateho roku.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite