Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Farebná čierna moruša

.juraj Kušnierik .kultúra

Minulý rok vydala Jana Kirschner album Moruša: Čierna, minulý týždeň sa spolu s Eddiem Stevensom a ich výbornou kapelou vydali na slovenské turné.

Farebná čierna moruša Boris Németh Jana Kirschner s čepcom nevesty v prestávke počas skúšky v Slovenskom rozhlase.

je to ako déjà vu: do skúšobne v útrobách rozhlasovej pyramídy prichádzame tak ako pred dvoma rokmi presne vo chvíli, keď kapela odohrala nový repertoár a dáva si krátku pauzu na dva ťahy, počas ktorej Jana s čepcom nevesty točí pár hrozivo vyzerajúcich detailov do nového videa. Po nej si zahrajú Best of , teda druhú časť koncertu pripravovaného na Moruša: Čierna Tour.

foto: Boris Németh

Vítame sa s českou vetvou Janinej kapely, teda s bubeníkom Martinom Novákom, kontrabasistom a basgitaristom Rasťom Uhríkom, gitarisom Tomášom Fuchsom, členmi vokálneho kvartety Skety. Až na Martina, ktorý bol nedávno v Bratislave s Lenkou Dusilovou, sme sa nevideli celé tie dva roky. S cimbalistom Marcelom Comendantom a klarinetistom Braňom Dugovičom sa vídavame častejšie. Aj s Eddiem Stevensom a Janou Kirschner. S plachým fínskym vibrafonistom Ilkkom Uksilom sa zoznamujeme neskôr.

V kapele chýbajú sláčiky a akordeón. „Je to dané tým, že na Čiernej Moruši je len pár skladieb, kde by hrali a kapela, ktorá má už teraz 12 členov by bola príliš veľká,” vysvetľuje mi po skúške Eddie. „Ale už teraz je jasné, že nám chýbajú. Ako hudobníci, no hlavne ako ľudia.”

.skúška ako žúrka
Chlapci ešte debatujú na chodbe, keď Jana spolu s gitaristom Tomášom Fuchsom dávajú Modrú, ktorá otvára druhú časť nielen skúšky, ale aj koncertného setlistu Moruša: Čierna Tour. Len spev a gitara. „Na gitare som to mala hrať ja, ale ešte sa na to musím príliš sústreďovať,” pošepne mi Jana, kým Tomáš hrá úvodné akordy. „Mám novú, pomerne drahú gitaru a slávnostne som sľúbila, že budem cvičiť. Zatiaľ nemám dostatok odvahy, na konci turné si možno trúfnem,” dodáva o hodinu neskôr, po skúške, keď už s Janou a Eddiem sedíme v kaviarni.

Pesničky z Krajiny Roviny, Moruše: bielej a pár starších hitov (ale naozaj asi len dva) znejú na skúške výborne. Ak pred dvoma rokmi išlo o to, ako dať dokopy hudobníkov, ktorí sa ináč venujú džezu, rocku, popu, folklórom inšpirovanej či klasickej hudbe, teraz znie jedenásť hudobníkov plus speváčka ako kapela, ktorá má za sebou desiatky „gigov”, ktorá spolu cíti, dýcha. Aj pomerne zložité Eddieho aranžmány hrajú s chuťou, radosťou, nadhľadom a hlavne s úžasnou ľahkosťou. Jana medzi svojimi výbornými hudobníkmi tancuje, pri každej chybičke sa všetci smejú. No stress. „Toto už je žúrka,” hovorí mi Jana, naznačujúc, že tá ťažšia časť, teda skladby z Moruše: Čiernej, ktorú už na skúške majú za sebou bola o inom.

Jana Kirschner, Eddie Stevens a časť kapely pískajúc na konci skúšky v Slovenskom rozhlase. foto: Boris Németh

Naozaj, ako bude čierna moruša znieť naživo? A ako na skladby, pripomínajúce všeličo, len nie typické popové pesničky, zareagujú diváci, čo na koncert prišli vďaka Modrej, Čiernemu koňu či Pokoju v duši? Hľadajúc odpoveď na tieto otázky som sa vybral na čiernomorušový koncert do žilinskej Novej synagógy. No kým sa tam dostanem, malý, tak povediac “historický” exkurz.

.jana a Eddie
Keď v roku 2010 vyšiel album Jany Kirschner Krajiny rovina, napísal som o ňom kritický článok s názvom Iná Jana. Zdalo sa mi, že album, pozostávajúci z nádherných piesní Eddie Stevens „preprodukoval”. Dokonca som ho obvinil z toho, že mu tie piesne zneli príliš „obyčajne”, a tak cítil potrebu pridať k ním trochu „umenia”. Hlboko som sa mýlil. Eddiemu a Jane som, napriek priateľským vzťahom, ktoré ma už vtedy k obidvom pútali, jednoducho nerozumel. Nedokázal som oceniť zvukový a hudobný „ekosystém”, ktorý Eddie okolo Janiných piesní vytvoril, zdalo sa mi, že sa Jana posúva niekde, kam nepatrí.

Dnes, o päť rokov a dva albumy neskôr, sa z kritika stal v istom zmysle obdivovateľ (teda obdivovateľ, ktorý sa snaží zachovať si aspoň minimálny kritický odstup od obdivovaného). Lebo cesta Jany Kirschner za obdiv stojí. Dávno mohla byť za vodou ako milovaná hviezdička slovenskej popmusic, ako celebritná hostka všetkých možných večierkov a televíznych šou. Ale ona nie.

Jana od samého začiatku išla inou, totálne svojou cestou. Z hlavného prúdu popmusic sa presunula k jeho tvorivým okrajom, do toho fascinujúceho hudobného pohraničia, kde sa stretávajú rockeri s džezmenmi a klasikmi a veľmi dobre si rozumejú.

Nie som si istý, no zdá sa mi, že bez Eddieho Stevensa by to nebolo možné. Bez toho Eddieho, ktorý podľa môjho starého článku tak „pokazil” Krajinu rovinu. Eddie voči dobrodružstvám otvorenú Janu voviedol do farebného sveta žánre prekračujúcej hudby, z jej piesní urobil fascinujúce kompozície. Biela a Čierna Moruša patria medzi úplne najlepšie albumy, aké na Slovensku vznikli (pravda je, že vznikali aj v Prahe a v Londýne).

Lenže tie albumy sú pre človeka zvyknutého na popový mainstream predsa len náročnejším počúvaním. Najmä Moruša: Čierna, pozostávajúca aj z dlhších, náročnejších kompozícií. Ako to bude znieť naživo a čo na to ľudia v sále?

.moruša v synagóge
„Máme ďalšie dieťa, je to nová situácia, sme usadenejší v Londýne,” hovorí Jana po bratislavskej skúške. „Matilda začala chodiť do školy, obidvaja veľa pracujeme, je to žonglérsky výkon,” dodáva Eddie. „Vydali sme Morušu: Čiernu, bolo to treba dorobiť, mixovať, ja robil album s Róisín Murphy, čo zabralo veľkú časť minulého roku, potom koncerty, festivaly, teraz v novembri ideme s Roisín na turné,” vraví Eddie a ja len dodávam, že album Hairless Toys, ktorý Eddie s bývalou frontwoman skupiny Moloko a výbornou speváčkou „in her own right” nahral je vynikajúci a stojí za pozorné počúvanie.

„V lete sme cestovali po Balkáne s deťmi. Niekedy sme sa rozdelili kvôli Róisíným koncertom. Vláčili sme so sebou nahrávacie zariadenie, plánovali sme, že nahráme na cestách nový album. Plán bol, že budeme nahrávať každý večer. Boli sme totálne unavení a tak sme nenahrali nič,” smeje sa Jana. „Nazvala som to Diary of a Tarveller. Je to dobrý nápad, nie?”

Piesne z albumu Moruša: Čierna sú na pódiu komplikovanejšie, je v nich viac elektroniky, menej hudobníkov. „Hudobníci sa to všetko sami naučia, elektroniku musíš naprogramovať,” hovorí Eddie. Keď po skúške konštatujem, že znejú ako skutočná kapela, Jana vraví, že s novými piesňami sa do toho ešte len dostávajú. „Budeme v tom zajtra večer,” uzatvára tému Eddie (skúška bola deň pred prvým koncertom Moruša: Čierna Tour) a dodáva: „Sme spolu radi. Futbalové tímy by sa od nás mohli učiť: nikto sa nepresadzuje na úkor iných.” „To je preto, že v kapele sú ľudia ako Marcel Comendant, čo je jeden z najmilších ľudí na svete a zároveň výborný muzikant. A aj ostatní sú takí,” vraví Jana.

Koncert v žilinskej Novej synagóge otvára – ako na celom turné – Ivana Mer so svojím triom. Škoda, že začína ešte pred ôsmou, keď návštevníci prichádzajú do sály. Jej krátky set je totiž výborný, pre mnohých by určite bol zaujímavým objavom. Ivana je skvelá speváčka s dokonalou hlasovou technikou, no nielen to: jej piesne sú pôvabnými výpravami do tajomných krajín. Ak pôjdete na koncert v rámci čiernej moruše, príďte načas (alebo radšej trochu skôr) a presvedčíte sa sami.

Tomáš Prištiak

Jana a jej kapela otvára svoj koncert skladbou Idú (doteraz som sa nerozhodol, či je tá pieseň radostná, alebo hrozivá, v každom prípade je vynikajúca a mimoriadne silná). Jana (jediná v čiernom, všetci ostatní sú v bielom) stojí spolu so speváckym kvartetom vzadu na pódiu. Až na Muziku! prichádza dopredu.

Myslím si, že väčšina ľudí vo vypredanej synagóge vie, o čo ide, aj tak ich – podobne ako mňa – prekvapí zvuková farebnosť, ktorá prichádza z pódia (poznámka: Nová synagóga je nádherný priestor, no akustika je v ňom tvrdým orieškom, zvukárovi Igorovi Demčákovi sa ho však podarilo rozlúsknuť – počuť bolo všetko, efekt „želeničnej stanice” sa nedostavil, malo to farbu aj silu). Nad hlavami hudobníkov sa odvíja živý VJ-ing Ondřeja Ševčíka, každá ďalšia pieseň z Moruše: Čiernej ide hlbšie než tá pred ňou, koncert získava silu. Ľudia čiernu murušu v celej jej farebnosti prijali. „Chvíľami to bude pre návštevníkov výzvou, čo je v poriadku,” hovorí pred koncertom Eddie. „Chceli by sme, aby si povedali Čo to je? Znie to zaujímavo.”


Po prestávke prichádza na pódium gitarista Tomáš, Jana zaspieva Modrú, ľudia sú nadšení, prichádzajú ďalšie známe kúsky, aj Čierny kôň, aj Pokoj v duši sú medzi nimi. Koncert sa končí prídavkom a pískaním melódie piesne Unesená počas klaňačky.

Pána Frankla zo žilinskej židovskej obce sa pýtam, čo by na to povedali tí, čo do synagógy v tridsiatych rokoch minulého storočia chodili (a potom ich zo stanice Žilina-Záriečie ich spoluobčania vypravili na smrť). „Určite by sa im to páčilo,” hovorí bodro pán Frankl. „Boli to liberálne zmýšľajúci ľudia. V tridsiatych rokoch dokonca uvažovali, že v synagóge nechajú postaviť organ!” Niekoľkokrát počas koncertu som si na ľudí, čo do synagógy sobotu čo sobotu chodievali spomenul. Chvíľami sa mi zdalo, že tam boli s nami.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite