Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fíni sú majstri sveta. Vyhrali nad favorizovanou Kanadou 3:1.

Nie som človek perestrojky

.juraj Kušnierik .kultúra .kultúra

Má povesť prísnej moskovskej intelektuálky, no pritom je milým človekom. Tvrdí, že ruské ženy sú oveľa silnejšie než ruskí muži. Nebojí sa Putina, lebo sa nebojí smrti. Najvýznamnejšia súčasná ruská spisovateľka Ľudmila Ulická.

Nie som človek perestrojky Lena Kušnieriková

.čo s vami robí písanie?
Neviem, ako je to u iných autorov, ale mňa každá knižka, ktorú napíšem, zásadným spôsobom mení.

.bolo to tak od začiatku?
Od samého začiatku. Preto vždy povzbudzujem ľudí, ktorí mi prinášajú svoje prvé texty, poviedky či básne, aby písali. Písanie je totiž veľmi dôležité. Keď človek píše, dochádza v ňom k zaujímavému procesu. V prvom rade si formuluje svoje vlastné názory. Okrem toho pracuje so slovom a to je tiež dôležité. A nakoniec: napísaný text mení človeka. Keď niečo napíšete, tak popri tom hlbšie porozumiete tomu, o čom píšete. Dozviete sa niečo, čo ste pred napísaním textu nevedeli.

.písanie je zrejme aj terapeutickou záležitosťou.
Presne tak. Aj preto je jednou z metód psychoanalýzy zapisovanie. Možno, že práve pre toto rada píšem. Lebo mne samotnej písanie veľa dáva.



"Súčasnú literatúru možno podľa mňa rozdeliť na literatúru ideí a literatúru ľudí. A ja ako autorka jednoznačne inklinujem k tej druhej."

.čo viete o svojich hrdinoch predtým, než začnete písať?
O ich charaktere viem všetko. Málo však viem o tom, ako sa bude rozvíjať dej. Ale pre mňa je práve opísanie charakteru mimoriadne dôležité. Keď skutočne viem, o kom píšem, keď poznám charakter svojej postavy, niekedy si uvedomím, že tá postava nemôže tak konať, ako by som ja chcela – nie je to v zhode s jej charakterom. Súčasnú literatúru možno podľa mňa rozdeliť na literatúru ideí a literatúru ľudí. A ja ako autorka jednoznačne inklinujem k literatúre ľudí, pretože ľudia ma zaujímajú oveľa viac než idey.

Tým nechcem povedať, že idey, myšlienky nie sú dôležité – veď ak nie sú myšlienky, nie sú knihy. Ale kľúčový je človek. Viete, svojou pôvodnou profesiou som genetička a v istom zmysle som túto profesiu doteraz nezmenila, len používam iné metódy.

.váš zatiaľ posledný román Zelený stan je aj o nás, o našom živote. V socialistickom Československu sme žili podobne ako vaši hrdinovia v Sovietskom zväze. Ako keby ste túto knihu napísali pre naše deti, ktoré to nezažili.
Vôbec sa nemýlite. Je to presne tak. Za normálnych okolností ma k písaniu nevedie vonkajšia motivácia. Nikdy nerozmýšľam, prečo či pre koho mám knihu napísať. Píšem knihy, preto, lebo to robím rada. Ale Zelený stan je jediná moja kniha, ktorú som písala s konkrétnym cieľom. Napísala som ju na “vnútornú objednávku”.

.ako tá „objednávka” vznikla?
Ide o to, že mám niekoľko priateliek tridsiatničiek, teda z generácie mojich detí. V jednom rozhovore s nimi som si uvedomila, že nevedia nič o generácii „šesťdesiatkárov”, teda ľudí, ktorí boli tínedžeri v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Prekvapilo ma to a bola som z toho smutná. Nič o nás nevedia. Pritom všetky tie dramatické veci, ktoré sa v poslednom období v Rusku dejú, súvisia práve s touto generáciou. To bola generácia, ktorá rozhojdala loďku.

Preto som sa rozhodla napísať knihu o našom živote. Nie knihu ideologickú, ale knihu o ľuďoch. Zachytila som v nej dobu medzi dvoma Josifami: začína sa smrťou Josifa Stalina a končí sa smrťou Josifa Brodského. Kniha má pritom pomerne zložitú štruktúru. Vznikla z jednej poviedky, ktorú som napísala ešte predtým do jednej zbierky, no nakoniec som ju tam nedala. Uvedomila som si, že okolo tejto poviedky musím postaviť svet.

A v knihe tento svet staviam cyklicky. Sú tam rôzne flashbacky, návraty, časové skoky, čo si môže dovoliť autor, keď vie, ako sa to skončí, čo nebýva často. Teda ani mne to nie je vlastné – sama mám rada príbehy, ktoré si udržiavajú až do konca svoje tajomstvo a autor ho objavuje spolu s čitateľom. Táto kniha však bola pre mňa výnimočná, pretože je napísaná generácii, ktorá prichádza po nás.

.písali ste knihy aj v čase politickej neslobody. Mal nedostatok slobody na vaše písanie vplyv?

Nie. Ja totiž nie som človek perestrojky, ja som človek od začiatku antisovietsky. Sovietsky režim mi nechýbal, nebola som bezradná, keď sa na začiatku deväťdesiatych rokov rozpadal. Súvisí to s históriou našej rodiny. Obidvaja starí otcovia prešli cez stalinské lágre, som židovka, moju matku vyhodili z práce v procese so židovskými lekármi v roku 1953. Posledné väzenie môjho starého otca bolo za to, že pracoval v židovskom antifašistickom výbore.

Bolo to veľmi dramatické, viacero ľudí vtedy zastrelili. Bolo to v roku 1948. Raz o tom ešte napíšem. Preto som po páde režimu nemusela nič meniť. Všeobecne povedané, som individualistka. Môj vzťah k moci, k akejkoľvek moci, je podobný ako k počasiu: „iďjot doždik, berjoš zontik” – teda: „keď prší, vezmeš si dáždnik”. Neočakávam, že by politická moc mala mať vplyv na môj svet.

.skutočne?

Často si s priateľmi hovoríme, že žijeme vo svete, ktorý sme si okolo seba vytvorili. Nie je to vnútorná emigrácia, je to niečo iné. Ja som veľmi sociálny človek. Zaujíma ma, čo sa okolo mňa deje, podporujem sociálne projekty, vyjadrujem sa k mnohým verejným otázkam, rozmýšľam o politike. Ale chcem mať čo najmenej dočinenia s vládou, so štátom. Pochopila som to veľmi skoro. Keď ma prvý raz vyhodili z práce, uvedomila som si, že už nechcem pracovať v štátnych štruktúrach.

.to sa v Sovietskom zväze dalo?
Povedala som si vtedy to, čo si vo svojej dobe povedala Marina Cvetajevová: radšej umývať psov, než niekomu slúžiť. A myslela som to úplne vážne. Keď ma vyhodili z vedeckého ústavu, kde som pracovala ako genetička, mala som dve malé deti, rozvádzala som sa, znovu som sa vydávala. Zložitá situácia. Vtedy som si povedala, že musím začať existovať ináč. Bola som pripravená nejako si privyrábať, robiť v podstate hocičo, no nebyť závislá od štátu.

Nakoniec som práve v tom čase začala písať a dnes som od štátu skutočne nezávislá. Nikdy som napríklad nebola členkou zväzu spisovateľov. Nemala som nikdy šéfa. Neexistuje žiaden človek, s ktorým by som bola nútená komunikovať. Keď nechcem komunikovať, nemusím. Samozrejme, niekedy príde nejaký režisér a chce inscenovať môj text, ak sa mi jeho nápad páči, rada do toho idem. Nemusí mi ani byť nejako zvlášť sympatický. (Smiech.)

.zdá sa však, že komunikujete rada.
Mám rada ľudí a som nekonfliktný človek. (Smiech.) Ale je to úžasná radosť, nemusieť sa zapodievať ľuďmi, s ktorými sa zapodievať nechcem. Bola to moja voľba a našťastie sa mi to podarilo. Hoci boli roky, keď som už nepracovala a v metre som si všimla oznam, že hľadajú nočnú upratovačku. Zdalo sa mi to celkom výhodné, keďže cez deň by som bola s deťmi doma a v noci by som išla upratovať do metra. Nakoniec som sa upratovačkou v metre nestala, ale bola som na to pripravená. Sú také situácie – a píšem o nich v románe Medea a jej deti – keď sa ľudia na okraji stávajú najdôležitejšími ľuďmi.

Práve ľudia na okraji si niekedy dokážu ľahšie ubrániť svoje hodnoty, svoju dušu, než tí, ktorí sú úspešní, no sú súčasťou systému. Je to pre mňa veľmi dôležité. Nemám za čo ďakovať vláde. Vláda môže ďakovať mne: čestne platím dane, no priateľov si, s dovolením, vyberám sama.

.v roku 2008 ste v rozhovore pre britský denník The Guardian povedali, že sa nebojíte Vladimíra Putina. Je to stále tak?
Stále. V skutočnosti sa totiž nebojím smrti. Zomrelo už veľa mojich priateľov a milovaných ľudí, sama som prekonala rakovinu. Viem, že smrť príde a nebránim sa tomu. No nechcela by som, aby ma vládou najatý vrah zastrelil od chrbta.


"Kam sa hrabe Schwarzenegger, Banderas či De Niro. Sexsymbolom našej krajiny je Putin!"

.myslíte, že by sa to mohlo stať?
Situácia v dnešnom Rusku sa vyvíja tak, že to nemožno celkom vylúčiť. Putin pritom nie je taký krvilačný ako jeho predchodcovia z tej istej organizácie. Je v podstate pragmatik, ktorý má radšej peniaze a moc než krv. Nebezpečný je najmä pre ľudí, ktorí sú v jeho hre. To, že mne sa Putin nepáči, je moja vec. Niektorých ľudí mám rada a iných nie.

No a Putina nemám rada. Veľmi rada by som bola, keby prezidentom našej krajiny nebol človek zo štruktúr KGB. Je to pre mňa dôležité. Mohol by byť lepší alebo horší, ale mal by to byť človek z inej školy života. Práca v KGB je ako Kainov znak, ktorý sa nedá ničím zmyť. Takže nie, nebojím sa.

.čím to je, že tak veľa ľudí je Vladimírom Putinom fascinovaných?
Viete, naša krajina „sošla z umá” (zbláznila sa): 85 percent obyvateľov je z Putina vo vytržení. Poznám ženy, ktoré sú do Putina zamilované, je pre nich vysnívaným sexuálnym objektom. Kam sa hrabe Schwarzenegger, Banderas či De Niro. Sexsymbolom našej krajiny je Putin! (Smiech.) Treba povedať, že si to zjavne užíva. Sám seba prezentuje ako mača, čo je taká primitívna hra. Mačo sa totiž jednoduchým ľuďom páči. Ženám aj mužom.

.je niečo, čo na Putinovi oceňujete?
Treba mu priznať vysoké profesionálne kvality – nie však ako hlavy štátu či politika, ale ako tvorcu vlastného imidžu. Je v tom výborný. Rád sa páči. Sledujem to s určitým záujmom a bavím sa na tom.

.v moskovských kníhkupectvách je práve vaša najnovšia kniha Poetka o významnej disidentke a poetke Natálii Gorbanevskej.
Nataša zomrela pred dvoma rokmi. Boli sme priateľky od mladosti. Uvedomila som si, že tú knižku jednoducho musím napísať. Bola som jej ju dlžná. No a keď som ju písala, porozumela som jednej veci, ktorú som si predtým nevšimla. Nataša bola čarovný človek, ale hrozne zložitý.

Patrila som medzi málo ľudí, s ktorými nemala konflikty. Bola totiž vzdorná, tvrdohlavá, ľahko sa s hocikým pohádala. No pri písaní tejto knihy som si uvedomila, že bola vlastne svätica, boží človek. Bola totálne čestná. Bola absolútne nesebecká.

Nič nevlastnila. Zostala po nej kôpka kníh, pochovaná bola v darovanom hrobe – na hrob na lepšom mieste nemala peniaze. Nosila oblečenie, ktoré jej darovali priatelia. Podľa mňa si nikdy nič nekúpila. Peniaze pre ňu neexistovali. Na nájomné v jej byte sa zbierali priatelia. Bola pritom stále veselá, nikdy ju to netrápilo. Tak predsa žijú iba jurodiví svätci – „nestarajte sa o zajtrajší deň”, hovorí predsa Ježiš!

.hovorí sa, že bola silným človekom.
Nataša o sebe vravela, že je „matka – jedináčik”. Jej babička vychovala štyri deti bez muža, ktorý od nej odišiel. Jej mama vychovala dve deti bez muža. Nataša vychovala tiež dve deti bez muža. Je to teda niekoľkogeneračná línia žien, ktoré na seba zobrali zodpovednosť za seba aj za svoju rodinu. Boli to mimoriadne schopné ženy. Poznala som Natašinu matku, o jej babičke som iba čítala. A teraz sa priatelím s Natašinou vnučkou, ktorá v tejto línii veľkých žien pokračuje. Žien, ktoré na seba berú plnú zodpovednosť za život, ktoré sú mimoriadne talentované a veľmi pracovité.

Ako židovka môžem povedať, že milujem ruský národ. Je to iné, ako keď to hovoria Rusi – v tom prípade to je, ako keby ste povedali, že milujete samého seba. Ja milujem ruskú literatúru, ruskú kultúru, hoci nie som Ruska. No a ruské ženy sú o päť hláv vyššie než ruskí muži. Ruské ženy a ruskí muži sú akoby iné biologické druhy. Život doviedol ruské ženy k tomu, že dokázali neuveriteľné veci.

A Nataša bola takáto ruská žena. Mala dvoch synov, ktorí sa narodili mimo manželstva, no vytvorila z nich rodinu, dala im možnosť, aby sa spoznali a spriatelili. Práve včera bola tu u mňa dcéra jedného z nich a syn druhého z nich. Majú sa radi, sú súčasťou rodiny.

A tá dcéra – Natašina vnučka – má výrazné Natašine črty. Tak to všetko je pre mňa súčasťou tejto knihy. Nič z toho by som si neuvedomila, keby som sa do toho neponorila a neuvidela to zvnútra. Nataša bola celkom dobrou poetkou, no bola hlavne veľkým človekom. Až pri písaní knihy som si uvedomila, akým veľkým.

.veľa ľudí v súčasnosti rozmýšľa o odchode z Ruska.
V poslednom období odchádzajú tí, ktorí sú dostatočne bohatí na to, aby mohli žiť na Západe. V minulosti odchádzali ľudia z iných dôvodov: lebo to už nevládali zniesť, nemohli mlčať, skutočne trpeli, túžili po slobode. Existuje výraz „klobásová emigrácia”. To sú ľudia, ktorí odchádzajú za klobásou, teda za pohodlím a vyššou životnou úrovňou. Ale nie je na tom nič zlé. Človek má právo vybrať si miesto svojho života. Tak ako zvieratá: keď sa v jednom lese minie tráva, prechádzajú do druhého lesa. Je to normálne a prirodzené.

.vy ste nemali chuť odísť?
Viete, teraz som prišla do Moskvy na pohreb. Zomrela vdova jedného nášho priateľa, disidenta, ktorý v mnohom pomáhal Solženicynovi a zomrel už dávnejšie. Na jej pohrebe som sa stretla s ľuďmi, ktorých poznám celý život. Nechcem povedať, že mám rada pohreby, ale takéto pohreby majú v sebe jednu dôležitú vec: prišli ľudia, s ktorými sme žili, s ktorými sme prežívali problémy a hľadali ich riešenia, ľudia, s ktorými sme sa milovali, hádali a zmierovali, s ktorými sme pracovali. Nadýchali sme si okolo seba náš vzduch.

Už sme dosť starí, ale máme deti a z nich sa stali naši priatelia. Z Ruska neodchádzam práve pre tento náš spoločný svet, náš spoločný vzduch. To už nenájdeme nikde na svete. Viem, je to nostalgické, ale je to skutočné.

.akú máte nádej o Rusku?
Som biologička a viem niečo o evolúcii. Keď rozmýšľate o evolúcii, uvedomíte si, aké plytké sú tieto naše politické záležitosti. Na tomto území bola jedna krajina, druhá, tretia a bude štvrtá, piata. Národy aj hranice sa menia. Aj kultúry sa menia. Keď sa pozerám na dnešné Rusko, nič dobré neočakávam.

Nemyslím si, že sa tu ešte zrodí veľká kultúra. Naša vláda má pocit, že vedie a vytvára kultúru, no ono je to naopak: to z kultúry sa rodia štáty. Teraz je tu Rusko, no v budúcnosti tu bude pravdepodobne iný štát, možno tu budú žiť ľudia ázijského pôvodu. Ale to je v poriadku. Možno, že to znamená, že nie som patriot. Som kozmopolita v najširšom zmysle slova.

.to neznie veľmi optimisticky.
Som biologička a zároveň veriaci človek. V Biblii sa píše, že ľudia pochádzajú z Adama a Evy, teda z dvoch ľudí. Dnes, keď poznáme kód DNA, vieme, že veľká časť ľudstva skutočne pochádza z jednej ženy. Mytológia sa tak stretáva s vedou. Keď sa teda hovorí, že ľudstvo je jedna rodina, tak dnes vieme, že to platí doslovne.

Najdôležitejšou úlohou, ktorá stojí pred ľudstvom je to, či zvládne vlastnú agresivitu – na všetkých úrovniach: na osobnej, rodinnej, skupinovej, štátnej, medzinárodnej. Ak to ľudstvo zvládne, tak prežije. Ak nie, tak tu bude prekrásna planéta, po ktorej budú behať jelene, loziť červíky, možno, že tu budú aj nejaké slony, no ľudia tu nebudú. Pre planétu to zrejme nebude žiadna tragédia. (Smiech.)

.zdá sa, že ste šťastný človek.
Áno, to som. Je mi dobre.



Ľudmila Ulická
Narodila sa v roku 1942 v Baškirsku, vyrastala v Moskve, vyštudovala genetiku na Moskovskej štátnej univerzite, pracovala v Inštitúte všeobecnej genetiky Akadémie vied ZSSR. Od roku 1970 sa venovala literatúre, najprv ako dramaturgička Židovského hudobného divadla, neskôr ako autorka divadelných hier pre deti a prekladateľka z mongolčiny. Jej knihy začali vychádzať až v deväťdesiatych rokoch. Medzi jej najznámejšie diela patria romány Médea a jej deti, Daniel Stein, tlmočník, Veselý pohreb a Zelený stan. Je nositeľkou viacerých literárnych cien. Patrí medzi kritikov Vladimíra Putina, zastáva sa nespravodlivo odsúdených, aktívne vystupuje proti anexii Krymu a vojne na Ukrajine.

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite