Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fíni sú majstri sveta. Vyhrali nad favorizovanou Kanadou 3:1.

Medzi Babylonom a Rukojemníkom

.juraj Kušnierik .kultúra .téma

Nečakaná smrť Petra Pišťanka spôsobila to, čo smrť výraznej umeleckej osobnosti zvyčajne spôsobí. Zrazu sme si uvedomili jeho veľkosť a prázdne miesto.

Medzi Babylonom a Rukojemníkom Peter Žákovič/ SITA

Ak sa máme pokúsiť opísať, v čom (okrem telesnej stavby) bol Peter Pišťanek veľký, musíme začať trilógiou Rivers of Babylon, skončiť románom Rukojemník a aspoň letmo sa zastaviť pri všetkom, čo bolo medzi tým.

.tarantino pred Tarantinom
Rok 1991. Len čosi viac než pred rokom padol komunizmus, úspešne sa odohrali prvé slobodné voľby, zvádzali sa vojny o pomlčku medzi Českom a Slovenskom, demonštrovalo sa Za tú našu slovenčinu, celkom čerstvo sa rozpadla Verejnosť proti násiliu, Mečiar bol odvolaný, vzniklo HZDS, predsedom vlády sa stal Ján Čarnogurský. Veksláci a kšeftári sa menili na „podnikateľov”.

Niekedy v tom čase prichádza do kaviarne, ľudovo nazývanej „Depreso”, na Ventúrskej ulici mladý zavalitý muž s dlhými vlasmi a s bradou. Mieri rovno za výtvarníkom a už vtedy známym karikaturistom Jozefom „Danglárom” Gertlim. Predstaví sa ako Peter Pišťanek, povie mu, že napísal knihu a chce, aby ju Danglár ilustroval. „Buď v nej budú tvoje obrázky, alebo žiadne,” hovorí mu kategoricky. S odstupom 24 rokov si Danglár nevie presne spomenúť, kde sa Pišťanek s jeho kresbami stretol. „Možno v časopise Echo,” hovorí. „Začal som to čítať a smial som sa ako k...” spomína karikaturista. S Petrom Pišťankom potom išli „študovať” lokácie príbehu, teda najmä kotolňu Hotela Kyjev a niekoľko bratislavských pajzlov.

"Neplytvá slovami, nepsychologizuje. Len jednoducho rozpráva."

Kniha Rivers of Babylon vyšla v roku 1991 v dnes už neexistujúcom, no v tom čase rešpektovanom vydavateľstve Archa. Autor knihy bol vtedy známy len úzkemu okruhu ľudí, a to najmä ako bubeník. Mal za sebou viacero manuálnych zamestnaní, koncom osemdesiatych rokov mu vyšlo niekoľko textov v časopise Dotyky. A nielen preto, lebo žil v Devínskej Novej Vsi, mu bol blízky spisovateľ Rudolf Sloboda (jemu bola kniha Rivers of Babylon aj venovaná).

Pišťankova kniha s Danglárovými obrázkami pôsobila ako zjavenie – a to hneď z viacerých dôvodov. Príbeh tupého kuriča Rácza, ktorý sa z kotolne Hotela Ambassador dostane na čelo bratislavskej mafie, bola unikátna svojou témou: nikto predtým (a len málokto potom) nedokázal podsvetie, ktoré preniká do „normálneho” života, spracovať tak autenticky. Zároveň bolo jasné, že autor je skutočný spisovateľ: napriek komiksovej hyperbole a prostoduchej vulgárnosti hrdinov sú jeho vety čisté, presné, prirodzene plynúce. Neplytvá slovami, nepsychologizuje. Len jednoducho rozpráva – akoby len opisoval, čo vidí. A je v tom všetkom humor. Veľa humoru, väčšinou čierneho.

„Jednej noci sa Rácz zobudí na lavici. Počuje tichý šramot. Chvíľu leží a načúva, potom vstane, schytí kutáč a ide za hlukom. Odkedy v kumbále drží veľa peňazí a tovaru, dáva si pozor. Aj mreže dal všade vyhotoviť; Ďula zohnal zvárača. Keď vojde do tmavej chodby, vyrútia sa proti nemu dvaja neznámi, telnatí chlapi. Zápas je krátky. Dýchaviční votrelci nemajú šancu proti pohyblivému, hranatému kotolníkovi, ktorý sa bije zatrpknuto a nemilosrdne; bráni svoje.”

Petrovi Pišťankovi sa s jeho prvotinou podarilo to, o čom mnohí – aj veľmi dobrí – spisovatelia často iba snívajú: kniha sa stala nielen bestsellerom, ale „kultovou” záležitosťou. Útržky z dialógov, mená a profily hrdinov – a ich Danglárove kresby – prenikli do bežného jazyka a stali sa „verejným vlastníctvom.” Po prvom dieli Rivers of Babylon napísal Peter Pišťanek ešte ďalšie dva, ktoré síce kvalitou za tým prvým trochu zaostávali, no stále to bol unikátny a neopakovateľný Pišťanek, ktorého by sme mohli nazvať slovenským literárnym Tarantinom. Až na to, že ten filmový Tarantino natočil svoj najznámejší film Pulp Fiction tri roky po Pišťankovom Babylone.

.dvonč, Krowiak, Skazky
Deväťdesiate roky boli pre Pišťanka mimoriadne plodným obdobím. Najprv vyšla kniha Mladý Dvonč, ktorá obsahovala tri novely (Debutant, Muzika, Mladý Dvonč). Ide pravdepodobne o autorov literárny vrchol. Bez problémov sa posunul od tarantinovského čierneho humoru s bizarnými (anti)hrdinami k príbehom, ktoré niečím pripomenuli Kukučína či Timravu. Opisujú neveľmi úspešných, neveľmi talentovaných človiečikov kdesi na pomedzí ambícií a totálnej neschopnosti. Najznámejšia novela zbierky je Muzika, ktorú v roku 2007 sfilmoval Juraj Nvota (scenár podľa Pišťankovho námetu napísal Ondrej Šulaj).

V tomto období sa začína Peter Pišťanek venovať glosovaniu aktuálneho politického a spoločenského diania. A robí to originálne. Najprv (v auguste 1993) v časopise Kultúrny život spolu s Danglárom iniciuje kolektívny komiksový seriál o americkom agentovi Rogerovi Krowiakovi, prichádzajúcom na Slovensko v čase, keď sa táto krajinka teší zo svojej novonadobudnutej štátnosti. Seriál, medzi ktorého spoluautorov patril Dušan Taragel, Igor Otčenáš, Viliam Klimáček, Peter Uličný či Martin Ciel neskôr vychádza v krásnej štvorcovej knihe. V decembri 2002 ju na krste v divadle Stoka slepými nábojmi z pištole rozstrieľa jej krstný otec Kornel Földvári, ktorý za Petrom odišiel o 4 dni neskôr, vo štvrtok, 26. marca 2015.

"Čítanie tristostranového Rukojemníka je zážitkom. Peter Pišťanek totiž píše krásne. Pokojne, netlačí na pílu, jeho vety majú zamatovú jemnosť."

V roku 1995 vychádza prvá zbierka Pišťankových krátkych poviedok Skazky o Vladovi pre malých i veľkých, v ďalších rokoch vychádzajú jej dve ďalšie pokračovania. V Krowiakovi aj v Skazkách ide a čiernohumorné mapovanie dôležitého obdobia, ktoré do dejín vošlo s označením „mečiarizmus”. V deväťdesiatych rokoch začína Peter písať do prvého slovenského webzinu InZine. Jeho texty sú vtipné, svieže, ostré, často polemické. Hoci sa rád vracal k hovorovému jazyku a nič mu nebolo vzdialenejšie než intelektuálne mudrovanie či – naopak – web presycujúca grafománia neskorších blogerov, jeho texty boli vždy pekne, štýlovo čisto napísané.

.čakanie na Pišťanka
V roku 1999 vychádza úspešná zbierka poviedok Sekerou a nožom, ktorú Peter Pišťanek napísal spolu s Dušanom Taragelom (ilustroval Danglár). Po jej vydaní sa začalo dlhé čakanie na ďalší Pišťankov literárny text. Čakali čitatelia, čakal vydavateľ a čakal aj samotný autor. Chvíľu sa zdalo, že literatúra ho už nebaví, vzápätí sa však začali šíriť správy, že predsa len niečo píše. Nakoniec z toho vznikli Recepty z rodinného archívu a kniha o koňaku Živý oheň z vína (s ilustráciami Kataríny Slaninkovej).


Obe knihy sú dobre napísané, ako nakoniec všetko, čo zo svojho domu v Devínskej Novej Vsi Peter Pišťanek pustil do sveta. V roku 2007 prišiel do kín film Muzika (Peter s v ňom zahral malú, ale dôležitú rolu člena prehrávkovej komisie), ktorý znovu pripomenul Pišťanka – spisovateľa. Ten sa však nie a nie prebudiť. Dnes sa zdá, že aj v tomto období Peter písal, no aj v dôsledku depresií (z ktorých sa liečil) a problémoch vo vzťahoch nebol s tým, čo napísal, spokojný. Ako keby na svojich mohutných pleciach cítil bremeno svojho úspešného debutu. Mal obavu, že ho už neprekoná.

.rukojemník
Až v roku 2014 prišla najprv novela Neva a po nej, krátko pred Vianocami, konečne aj ten „veľký román”, na ktorý sme tak čakali. Volal sa Rukojemník a vznikal paralelne s rovnomenným filmom Juraja Nvotu. Začalo sa to príbehmi inšpirovanými autorovým detstvom v socialistickej, pohraničnej Devínskej Novej Vsi, ktoré zaujali filmového producenta Mariána Urbana. Ten vyzval Pišťanka na spoluprácu na scenári. Keď sa začalo točiť, scenárista Pišťanek nemal veľa roboty, a tak trávil čas písaním knihy. Jej pôvodný názov mal byť Lokomotívy v daždi, nakoniec súhlasil s názvom Rukojemník, aby bolo jasné, že s filmom úzko súvisí.

Čítanie tristostranového Rukojemníka je zážitkom. Peter Pišťanek totiž píše krásne. Pokojne, netlačí na pílu, nechce byť nasilu vtipný, jeho vety majú zamatovú jemnosť, jeho rozprávania majú hlavu a pätu, pričom sú človeku vždy blízke. Ako keby mu autor rozprával do ucha. Rukojemník je príbehom malého chlapca Petra Achbergera, ktorý žije v Devínskej Starej Vsi so starými rodičmi, pretože jeho rodičia odišli do neďalekej Viedne a on zostal ako rukojemník komunistov tu, za železnou oponou.

Očami malého Petra (v mnohom pripomína veľkého Petra, svojho autora) vidíme šedivý, nudný komunistický raj, v ktorom je počúvanie rakúskeho rozhlasu hrdinstvom a chlapec, ktorému rodičia posielajú západné oblečenie a hračky, je zároveň politicky nedôveryhodnou osobou a obdivovaným hrdinom. „Pišťanek rozpráva jeho príbeh pokojne, nikde sa neponáhľa, vďaka čomu kniha miestami pôsobí ako literárne spracovanie nedávneho televízneho seriálu Fetiše socializmu.

Dozvedáme sa, čo sa koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov varilo, čo sa nosilo, čo sa čítalo,” napísali sme o knihe. „To je tá problematickejšia časť Rukojemníka: stále čakáte, že sa začne diať niečo dramatické, že vás do seba vtiahne príbeh, že sa budete o Petra Achbergera báť, že sa z jeho pestiev budete nahlas smiať. Teda niežeby sa v Rukojemníkovi nič nedialo. Deje sa. Ale veľmi pomaly. A to dianie často až príliš pripomína atmosféru láskavých návratov do dôb komunizmu à la Pelíšky, Pupendo či Muzika. Ako keby nám autor chcel opísať atmosféru, kulisy, kontext príbehu, ktorý sa odohrá vo filme.”

Pišťankov Rukojemník sa nestretol s pozitívnou odozvou u kritikov (nedostal sa ani do shortlistu Anasoft litera) a hoci sa dobre predával, nestal sa bestsellerom ako Rivers of Babylon.

Zdalo sa, že Rukojemníkom sa začína nové, pokojnejšie, hĺbavejšie obdobie Pišťankovej tvorby, no v skutočnosti jeho samotného to zronilo. Hoci mal rozpísaný nový román a spolu s producentom Mariánom Urbanom rozmýšľali aj o ďalšom filme, Peter ako keby zostal rukojemníkom Babylonu. Jeho úspech ako keby na celú ďalšiu tvorbu, na celý ďalší život Petra Pišťanka vrhal deprimujúci tieň. Nech budem robiť, čo chcem, nič lepšie (a úspešnejšie) už nenapíšem, myslel si zrejme vždy, keď ho prepadli ťaživé dumky. Pochybnosť či obava sa v nedeľu 22. marca zmenili na istotu. Nič lepšie už nenapíše.

V Petrovi Pišťankovi stráca slovenská literatúra talentovaného rozprávača príbehov, majstra jazyka, ktorý aj z mafiánskej hantírky, z kuchárskeho receptu či z lajfstajlového blogu dokázal urobiť literatúru. No zároveň bol Peter láskavý, priateľský človek a príjemný spoločník. O to viac nám je z jeho odchodu smutno.

Peter Pišťanek
Narodil sa v roku 1960 v Devínskej Novej Vsi, kde prežil celý svoj život. Ako tínedžer hral na bicích v skupine Devínska Nová Vec, vystriedal viacero manuálnych zamestnaní. Od konca osemdesiatych rokov publikoval v Dotykoch a v Slovenských pohľadoch. V roku 1991 vyšiel jeho román Rivers of Babylon, nasledovali knihy Mladý Dvonč, ďalšie dva diely Rivers of Babylon a tri diely minipoviedok Skazky o Vladovi. Spolu s Dušanom Taragelom vytvoril kolektívny komiksový seriál Roger Krowiak ako aj zbierku poviedok Sekerou a nožom. Písal do inZinu, je autorom knihy o koňaku, ako aj knihy receptov. Jeho posledným dielom bol román Rukojemník. Zomrel 22. marca 2015.

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite