Celkom nie. Stále v tom žijem, je to iba veľmi postupný odchod. V hlave sa mi stále premietajú dojmy, riešim, čo malo byť, čo je a čo by sa ešte dalo vylepšiť. Najpríjemnejšia spätná väzba prichádzala od ľudí. Písali mi, že aj deň po predstavení si ho stále premietajú v hlave. Keď človek urobí predstavenie s kolektívom umelcov, ktorí sú dávno pred premiérou zapálení tak, že ich emócia sa potom prevalí aj do hľadiska a divák vníma niečo, čo je hraničné, nie je nič krajšie.
.to sú reakcie. Aký je tvoj vlastný pocit?
Ako vždy, keď človek zo seba niečo vydá. Je to akési prázdno, niečo ako post coitum efekt, z ktorého však treba vystúpiť a vnímať, ako hra vplýva na divákov.
.elementárne si spokojný?
Vnútorne áno. Mám pocit, že som dal do toho všetko.
.existuje medzi režisérmi niečo také, ako životné dielo?
Existuje...
...je to u teba Nevesta hôľ?
O tom sa mi ťažko rozpráva. Ale áno, robil som Nevestu s takýmto pocitom. Urobiť niečo, čo rozšíri mantinely mojej tvorby, skúsiť niečo, čo som predtým nerobil až tak intenzívne. Teraz nemyslím nejakú nahotu na javisku. Myslím vstup do podvedomia človeka, do sveta v hlave. Sám som skôr emotívny typ, aj preto to bolo dosť ťažké. Nakoniec je ale môj výsledný dojem dobrý. Vznikla inscenácia, ktorá podľa mňa má čo povedať. Boli by to však veľmi rúhavé slová, keby som povedal, že ide o moje životné dielo. To by znamenalo, že už nemám v divadle čo robiť...
...doterajšie vrcholné dielo.
Isto, je to jeden z vrcholov.
.k akej svojej hre ho radíš?
Čo sa týka emotívneho vypätia a snahy o vytvorenie totálneho divadla, mám pocit, že Nevesta hôľ má najbližšie k Baalu, ktorý som robil ešte v martinskom divadle. Tam som si tiež prešiel rôznymi stavmi a vôbec nebolo jasné, ako to dopadne.
.hneď po zhliadnutí Nevesty hôľ som rozmýšľal, ako nazvať vlastný pocit. Potom som si ho sformuloval takto: Ide o slovenskú klasiku, v ktorej som našiel niečo svetové. Bol to tvoj zámer?
Bolo by to dosť falošné, keby som si pri vzniku inscenácie myslel, že idem robiť svetovú vec. V niektorých európskych divadlách sa bežne robia inscenácie pre festivaly. Tie takzvané avantgardné hry, ktoré musia byť aj dostatočne nekrofilné a nesmú trvať oveľa viac ako hodinu štyridsať... Také milujú aj mnohí naši mladí kritici, ktorí sa trochu hanbia za slovenské divadlo. Ja som sa za naše divadlo nikdy nehanbil. Vždy bol môj sen vytvoriť niečo slovenské, čo ale bude mať aj univerzálne črty a môže zarezonovať v Európe.
.táto sezóna Činohry SND sa na príklade Timravinho Bálu a Švantnerovej Nevesty hôľ snaží dokázať, že to takzvané povinné čítanie, ktoré má málokto rád, stojí za to. Šikovne ukazujete, že tu máme slovenských Márquezov. To bol cieľ?
Bol. Slovenskú sezónu sme neurobili pre nejaký príkaz z ministerstva kultúry. To nás, chvalabohu, vníma ako autonómne divadlo a nezasahuje do našej práce. My sme cítili vnútornú potrebu. Po sezóne hriechu, ktorou sme chceli pritiahnuť diváka prostredníctvom veľkých tém, sme si povedali, že sa skúsime pozrieť na uzlové body našich dejín. Či je to Veľká Morava, Tridsaťročná vojna, alebo Štúrovci.
Snažíme sa tiež vypichnúť žánrové jedinečnosti, ako napríklad lyrizovanú prózu, čo je fenomén v slovenskej i svetovej literatúre. Chceli sme, aby bola sezóna pestrá žánrovo aj tematicky, no najmä si nechceme nechať ukradnúť slovenskú tému. Sme predsa Slováci, aj keď sa kvôli tomu nebijeme do pŕs. Osobne si myslím, že sa nemajú vyrábať mýty a vylepšovať nejaká štátna ideológia, ale že sa treba reálne pozerať na našu národnú povahu.
My nevytvárame idylický pohľad na dievky v krojoch a krásnu írečitú slovenskú dušu. V Neveste hôľ sme sa snažili dopátrať k tomu najhlbšiemu. Na jednej strane k tomu, že súčasťou dedinskej existencie je akési priberanie si niečoho nereálneho do vlastného života. Všade je prítomná mystika smrti, duchovia. Sám som z malého mesta a pamätám si, ako vždy pri pohrebe prechádzal sprievod z kaplnky cez celé mesto na cintorín, aby každý vedel, že niekto zomrel. Ako keby ten pochod neustále upozorňoval na našu smrteľnosť.
Keď človek žije v Bratislave, tieto veci ho obchádzajú, žije si svoj uponáhľaný život a nezamýšľa sa nad zmyslom. Mám naozaj pocit, akoby sme sa stali sterilnými ľuďmi v bielych plášťoch a kravatách. Ale život je omnoho zložitejší. Nevesta hôľ okrem toho skúma aj to pohanské, čo je v nás. To rituálne oddanie sa pudovosti, ktoré človeka pohltí natoľko, až je nútený zobrať zástavu s krížom a začať volať Boha o pomoc. Istým spôsobom je teda hra aj o zrode kresťanstva, ktoré sa snaží vytvoriť mantinely medzi našou pudovosťou a duchovnou prirodzenosťou.
.keď si mi na začiatku sezóny hovoril, že budeš robiť Nevestu hôľ, povedal si, že ťa to buď umelecky zabije, alebo to bude výborné. Prečo si mal túto obavu?
Pretože tu nenarábame s realistickým pôdorysom hry. Aj keď je môj scenár vyvážený a obsahuje aj realistické aj magické prvky, dosť ťažko je zinscenovať napríklad scénu, ako sa Zuna chodí do lesa milovať s vlkom. Ak sa na to nepozerám ako na metaforu, vznikne z toho rozprávka. Vyhnúť sa tomu, aby som stvoril rozprávku a skutočne sa ponoriť do nášho podvedomia, to bolo to najťažšie. Navyše, celý spôsob Švantnerovho rozprávania, keď sa príbeh otvára len postupne a je pretkávaný minulosťou, je nelineárny.
.presne na toto som sa ešte pred inscenáciou pýtal zopár ľudí a tí tvrdili, že Nevesta hôľ sa dobre zinscenovať nedá.
Tak nech sa prídu pozrieť a nech mi napíšu, či sa to dalo. (Smiech.) Samozrejme, že každá adaptácia je istým obmedzením literárneho diela, pri ktorom sa čosi vypúšťa a čosi dopĺňa. Ja som sa v Neveste hôľ napríklad snažil dotvoriť akýsi kriminálny pôdorys, aby bol divák, najmä v druhej časti, v istom napätí.
.petru Vajdovú si si za Zunu vybral ty?
Samozrejme. Vedel som, pre koho tú rolu píšem. Rovnako, ako pri ostatných.
.lebo tak, ako inscenácia unaví teba a zhorí v nej kus tvojej osobnosti, musela poznačiť aj Petru. Aspoň taký je môj pocit. Čo takáto rola urobí s herečkou?
To ti povie ona. Ale týka sa to aj Dana Heribana, ktorý tam má šialený oblúk, aj ďalších. Určite ich to fyzicky aj psychicky unavilo. A keď si uvedomíš, že sme s Nevestou išli niekoľko dní v kuse v tempe ráno-večer, a tri predstavenia pred divákom, to je strašná záťaž.
.to by bola aj pri bežnom predstavení, ale pri tomto?
Veď to. Bola to záťaž, ktorú neviem k ničomu prirovnať. Ak v sebe herec nemá vybudovanú emotívnu, ako aj fyzickú kondíciu, môže skončiť zle. Nevesta je nápor na všetky zložky. Napríklad pri komédii, kde väčšinou nie je zapojená psychika tak výrazne, ako pri tejto inscenácii, je to ľahšie. Preto predpokladám, že dnes sú moji herci úplne vyčerpaní a že aj oni sa musia vyrovnať s tým pocitom prázdnoty, ktorý po takejto premiére prichádza.
.ja vzdávam hold výkonu Petry Vajdovej. Čo si naň povedal ty?
To, že si Petru vážim. Stáva sa z nej divadelná dáma. Dosť dlho sme sa bavili o tom, že nebudem trvať na nejakej nahote, keď ju nebudem schopný dať do tvaru, ktorý bude mať význam. A aj to len vtedy, ak to budeme vedieť nasvietiť tak, aby to nepôsobilo vulgárne. Ak sa nám to podarilo dostať do stavu, keď nikto zo zúčastnených nezaváhal, či to tam skutočne má byť, potom je to v poriadku. Kľúčové je, že Petra Vajdová dokázala vytvoriť fatálnu ženu. V jednej scéne taká, v druhej onaká, zdanlivo to vyzerá, že postava nemá logiku. Sú to ale skvelo zvládnuté polohy, ktoré zažívame v našej realite.
.keď športovec dosiahne svetový rekord či titul, musí si ho užiť a až potom sa pokúsi o ďalší. Ale niekedy, ak človek dosiahne niečo veľké, nadobudne pocit, že už urobil všetko, čo chcel. Hrozí ti niečo také?
Dúfam, že nie. Ak by mi to hrozilo, tak už môžem akurát učiť na škole a rozprávať zážitky zo svojich réžií. V mladosti som bol atlét, individualista. Každý týždeň alebo dva som podával výkony, a potom som znova trénoval na ďalšie preteky. Raz som vyhral, raz prehral, ale snaha byť čo najlepší a nepodliezť latku tam bola stále prítomná. Po takomto hektickom období je teraz mojou úlohou nejsť pod vlastnú latku. Teda nájsť tému, ktorá bude možno jednoduchšie spracovateľná, no bude mať pre diváka zmysel.
.minulá sezóna bola sezónou hriechu a zahraničnej drámy. Táto patrí slovenskej klasike a národnej povahe. Dá sa vymyslieť aj do tretej sezóny niečo podobne silné?
Môj projekt bol na štyri sezóny. Na budúcu bolo v pláne, aby naši mladí dramatici písali hry pre zahraničných režisérov, aby samotná hra vznikla už v kontexte takejto spolupráce a vznikol tak prirodzený medzinárodný tím. Tento projekt som nakoniec rozdelil do dvoch sezón. V tej poslednej mali naši režiséri adaptovať najlepšie svetové drámy, aby sme si vedeli porovnať témy, ktoré vieme ponúknuť my a ktoré k nám prichádzajú zo sveta. Nakoniec bude budúca sezóna vyzerať tak, že naši dramatici napíšu hry pre troch zahraničných režisérov a zvyšok budú svetové hry v našom podaní. Celá táto snaha je o zámere dostať SND do európskeho kontextu.
.si typ človeka, ktorý robí veci tak naplno, že niekedy z toho aj odpadne, a podľa mňa sčasti aj zomrie.
Áno, niečo zo mňa v každej inscenácii zomrie. Ale je to niečo také, ako keď porodíte dieťa a to dieťa zrazu začne žiť svojím životom a rozdáva niečo silné iným.
.niekedy hrozí, že ak k tvorivej práci človek pristupuje takto, umrie naozaj. Dokážeš si odpočinúť?
Veľmi nie. Nanajvýš pri čítaní detektívok. Ale konečne si chcem kúpiť chalupu, aby som mohol občas vypadnúť. Mám tri roky do šesťdesiatky a naozaj pociťujem, že človek musí vedieť aj vypustiť. Kedysi som robil aj štyri inscenácie do roka. Teraz sa to snažím obmedziť, zdá sa mi, že dve sú tak akurát. Aj keď, tento rok sa mi to nepodarí.
.hovoril som o tom aj s Emíliou Vášáryovou – za posledné dva roky sa v SND udialo čosi, čo toto divadlo zmenilo. To si ale vyžaduje veľké nasadenie. Koľko tu ešte vydržíš?
To je ťažká otázka. Táto práca nie je len o režírovaní, ale najmä o tvorení podmienok pre ostatných. Vytvoriť prostredie prirodzenej súťaživosti a súčasne prajnosti mi príde ako to najťažšie. Ak sa to darí, tak ma to teší. No na to treba veľmi pozorne vyberať témy aj režisérov. Vo svojom vnútri som sa nastavil na štyri roky, ale sám ešte neviem. Možno, že prvý z tých prípadných ďalších rokov by bol trochu menej aktívny. Asi už budeme potrebovať nabrať trochu síl po všetkých tých vrcholoch. Ale tvorivé prostredie, ktoré tu vzniká, môže byť pri rozumnom vedení zdrojom nových prekvapení.
.roman Polák
Narodil sa v roku 1957 v Novom Meste nad Váhom, u Miloša Pietora vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU. Najprv pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach, od roku 1984 v Divadle SNP v Martine, kde naštudoval niekoľko mimoriadnych inscenácií (napríklad Dotyky a spojenia a Baal). Od roku 1990 spolupracoval s viacerými divadlami, no najviac s divadlom Astorka-Korzo 90. V decembri roku 2006 mala premiéru jeho prvá divadelná hra Kentauri. V rokoch 2006 – 2008 bol riaditeľom Činohry SND, v januári 2013 sa do tejto funkcie vrátil. Známy je výbornými réžiami ruskej klasiky. V súčasnosti je najvýraznejšou osobnosťou medzi slovenskými divadelnými režisérmi.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.