opery, opery a opery. Rarity, klasiky a legendy. To, že Figarovu svadbu poznáte aj v prípade, že ste sa k tejto dvojstrane dostali iba nedopatrením, hovorí o jej kategórii jasne.

Predohra patrí medzi najnotorickejšie hudobné myšlienky vôbec. Úvodnú áriu titulného šibala by ste si zapískali aj bez toho, aby ste vedeli, kto je Mozart. A z popkultúry? Duet Zuzanky a Grófky sa postaral o legendárnu scénu Vykúpenia z väznice Shawshank, chytľavé rozpaky Cherubína ozvláštnili mafiánsku svadbu v úvode Krstného otca. Figarka je už vyše dvesto rokov všade – započujete ju na ulici i z reproduktorov nákupného centra, jednu z melódií dokonca používala moja základná škola namiesto zvončeka. 

Keď rakúski cenzori počuli o predlohe mladého génia – satira na úkor šľachty, ktorá do istej miery nakopla francúzske revolučné myšlienky –, neboli nadšení. Libretista Lorenzo da Ponte ju musel obrať o všetky kontroverzné odkazy a z kostry sa mu podarilo vytvoriť priam shakespearovskú komédiu omylov. 

Sluha Figaro sa chce oženiť so Zuzankou, na ňu má však zálusk aj úlisný Gróf. Spolu s nešťastnou Grófkou sa tak pár rozhodne konať a narafičiť pascu, do ktorej záletník na konci veľmi ochotne spadne. Do hry vstupuje mladý, hormónmi bitý Cherubín, stará Marcellina so spolukonšpirátorom Bartolom (až neskôr zistia, že Figaro je ich stratený syn), špeh Basilio, záhradník-alkoholik Antonio a tak ďalej. Keď pridáte niekoľko zámen identity, falošných milostných listov či nešťastných nedorozumení, vznikne celkom zábavný guláš.