vstupujeme do zatemneného priestoru rekonštruovanej šaštínskej synagógy a ako prvé počujeme tento hlboký zvuk. Rytmus odbíjania drevených hodín naladí aj vnútorný rytmus návštevníkov. Je tu ticho, tma a okrem toho zvláštneho kyvadla je všetko znehybnené, hoci siluety sôch akoby náhle a prudko vykročili do priestoru. Svetlo vytvárajú len sviece rozmiestnené po podlahe. Sme na výstave sochára Andreja Haršányho s mysterióznym názvom Epulosis pod kurátorským vedením Adriána Kobetiča.

JOZEF PAJERSKÝ Aktuálna výstava Andreja Haršányho Epulosis v šaštínskej synagóge. Smrť z roku 2024.

Latinský výraz má medicínsky pôvod a označuje hojenie rany, obnovu poškodeného tkaniva, zacelenie rozrezaného. Na výstave, ktorá pracuje najmä s drevom a kožou, je to príznačné, provokatívne i presné pomenovanie. Dláta a nože zjatrili už mŕtvy organický materiál, ale neubližujú. Naopak, vytvárajú podmienky pre oživenie odkazu v soche, teda pre celkom nový život vtelený do sochy. Takto tu stretávame priam giacomettiovsky predĺžené postavy chodiacich postáv, kde drevo tvorí skelet zaodetý zvieracou kožou. Ecce, homo! Ožívajú novým spôsobom, ako význam, ako symboly alebo znaky na pomedzí ľudského a nie-ľudského.

Sú tu takisto busty tvárí alebo skôr kožené masky, ktoré sa strácajú v prírodnom materiáli, splývajú s jeho prirodzeným rastom, s koreňmi alebo vetvami, alebo z neho len tu a tam náznakovo vyliezajú na povrch. Je tu aj postava vznesená do výšky. Čakali by sme vypracované chodidlá, ktoré boli doteraz Haršányho typickou signatúrou, ale tie tu tentoraz nie sú. A drevený disk v pokojnom tichu nehybných sôch naďalej odbíja nemerateľné trvanie.