divadlo Jána Palárika v Trnave uvádza od januára autorskú inscenáciu pre deti od troch rokov v réžii Petra Palika. Je to rozprávka pre VŠETKY deti. Volá sa Emoňovia a ukáže nám, ako sa dajú skrotiť emócie tak, aby nám nezničili deň ani kamarátstvo. A názorne. Uvidíte, že v tej chvíli to, čo nás naučí kamarát Vílio, aj zafunguje. Tentokrát hrali dopoludňajšie predstavenie pre 70 škôlkarov a pár dospelých. VŠETKY deti znamená naozaj všetky. Aj tie, ktoré sú z kultúrneho prostredia vylučované. Aj preto, že ich zmysly sú citlivejšie ako naše a hlasná hudba, tma, svetelné efekty alebo aj miestnosť plná ľudí v nich môžu vyvolať úzkosť, strach, a tým aj pocit vylúčenia a zlyhania. Ich reakcia na zmyslové preťaženie a práve pocit zlyhania môžu byť rušivé, môžu chcieť utiecť či kričať, a to sa často nestretáva s pochopením okolia. Tak nás to učili od malička. V divadle sa tichúčko sedí, nevyrušuje.
Všetky deti znamená aj tie, ktoré sú vylučované preto, že je pre rodičov náročné zvládať nezriedka aj zraňujúce reakcie okolia, a tak radšej vstup na kultúrne podujatia neriskujú. V divadle v Trnave preto vychádzajú v ústrety aj neurodivergentným deťom a ich rodičom či sprievodcom, využívajúc prvky tzv. relaxed performance. „My v tom máme jasno. Do divadla patria všetky deti,“ hovorí Lucia Mihálová, umelecká šéfka divadla.
prvé relaxed performance na Slovensku? Vyzerá to tak, že áno.
Deti už od príchodu do divadla čakajú v interiéri obrázky Emoňov. Na stránke divadla si vedia rodičia či učitelia vyhľadať a pozrieť „cestičky“, ako sa dostať do veľkej sály či do relaxačnej miestnosti. Hľadaním Emoňov môžu deti lepšie preklenúť strach z neznámeho miesta, pozretím si cestičiek sa môžu pripraviť na to, čo ich už priamo v budove divadla čaká.
djp.sk
Hľadisko je postavané priamo na javisku, je potiahnuté mäkučkým kobercom, na ktorom sa môžu malí i veľkí diváci pohodlne uložiť. Vzniká tak komorný priestor, v ktorom sú Hnevko, Plačko i Bojko bližšie publiku. Deti môžu omnoho lepšie vnímať výrazy tváre hercov a oni zas nemusia tak hlasno rozprávať ani používať veľké gestá. Takýto blízky kontakt má veľké čaro výnimočnosti. Deti sú akoby priamou súčasťou deja.
Vyzúva a vyzlieka sa z kabátov priamo v sále. Aby bolo všetkým v hľadisku mäkučko a pohodlne, namiesto topánok sú deti i veľkí v ponožkách alebo návlekoch, môžu si tiež priniesť z domu svoje obľúbené papučky. Kapacita publika je znížená z 250 na 70 divákov, takže sa deti nemusia obávať veľkého množstva ľudí a hluku. Tvorcovia sa snažili vyhnúť všetkému, čo by mohlo preťažiť zmyslové vnímanie: hlasným zvukovým efektom aj prekvapivým svetelným efektom, nikdy tiež nenastane na javisku úplná tma. Herci sú pripravení, teda snažia sa byť, na akékoľvek reakcie, hlasné prejavy emócií či motorické prejavy. Keďže trošku svet špeciálnych detí poznám, tak viem, že vedia vždy prekvapiť a úplne sa pripraviť na to, čo nás s nimi čaká, je ilúzia. Ešte pred premiérou si však mohli vďaka spolupráci s Centrom včasnej intervencie zažiť publikum zložené z takýchto detí. Herci mali, pochopiteľne, na začiatku obavy. Podľa umeleckej vedúcej Lucie Mihálovej a dramaturgičky Martiny Mašlárovej to ale zvládajú vynikajúco. Majú za sebou aj situácie, keď si bol rodič istý, že s dieťaťom bude musieť odísť a hercom sa podarilo dieťa znova zaujať. „Oni sami v sebe v týchto situáciách objavujú a kultivujú citlivosť,“ hovorí Lucia Mihálová.
djp.sk
Úplne výnimočná a špeciálna je možnosť v situácii, keď je dieťa prestimulované, využiť relaxačnú miestnosť, ktorá je vybavená tulivakmi a je v nej obrazovka, na ktorej si môže dieťa predstavenie dopozerať. To sa končí pozvaním detí na javisko a spoločnú hru s hercami. Mala som chuť vybehnúť tam so všetkými tými škôlkarmi. Užívali si to tak, ako to vedia len deti.
tímový, citlivý prístup tvorcov
Autorom a režisérom inscenácie je Peter Palik, ktorý pravidelne tvorí pre deti aj dospelých nielen v aktuálne domovskom Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, kde pôsobí ako umelecký šéf, ale aj v ďalších slovenských a zahraničných divadlách. Jeho inscenácie sa vyznačujú vizuálne pôsobivým výtvarným spracovaním, výraznou hudobnosťou a zaujímavými tematickými presahmi. V Divadle Jána Palárika sa stále uvádza jeho inscenácia Malý princ, ktorá bola a je veľmi divácky úspešná.
djp.sk
Ako priznal v podcaste Divadlo na vlnách, pri tvorbe Emoňov vychádzal z vlastných rodičovských skúseností: „Nebolo to jednoduché zadanie. Hoci je to škôlkohra – veľmi komorný a jednoduchý tvar –, téma, ktorú spracovávame, je nesmierne citlivá. Keďže išlo o autorský text, bolo to pre mňa trochu ako chodenie po mínovom poli. Vedeli sme však, že nechceme, aby to bol ‚nudný‘ edukatívny útvar, kde by sme deti unavili kázaním o tom, ako sa správať či nesprávať.“
Za kostýmami, scénou, hľadiskom a podľa môjho laického názoru mamy, úplne vhodnými bábkami, stojí výtvarníčka Naďa Salbotová. Všetky zložky vzájomne zladila tak, aby celý divadelný priestor pôsobil mäkko, príjemne a bezpečne. Inšpirovala sa objektmi z detských ihrísk a škôlok. Hudbu zložil herec, dramaturg a hudobník Martin Geišberg, ktorého melódie znejú aj v spomenutom Malom princovi. „Snažili sme sa, aby aj táto zvuková zložka bola príjemná, aby bolo pre deti lákavé sa napojiť, pospevovať si,“ hovorí Martina Mašlárová a prezrádza, že koncom mesiaca budeme môcť pokrstiť a zakúpiť si CD-čko s pesničkami.
Postavičiek Emoňov sa zhosťujú Eva Gribová, Lukáš Herc a Matúš Beniak. V roli dobrého Vília, ktorý pomáha Emoňom popasovať sa so svojimi emóciami, môžete vidieť úžasného Braňa Mosného. Jeho Vílio je skvelý. Hnevko, Bojko a Plačko krásne zvládajú aj vedenie bábok, čo pre nich nebolo na začiatku úplne jednoduché. Bábky sú od začiatku dôležitým prvkom celého procesu. Bábiky a figúrky sa často používajú pri rôznych terapeutických intervenciách podpory špeciálnych detí, a tak to nejako do seba zapadlo. Režisér Peter Palik dokázal hercov zaškoliť tak, že to zvládajú.
djp.sk
spolupráca divadelnej pedagogičky i odborníčok z oblasti starostlivosti o špeciálne deti
Na tvorbe inscenácie spolupracovali tvorcovia aj s nimi. Jednou z nich bola aj divadelná pedagogička Monika Necpálová: „Neurodivergentné diváctvo vníma divadlo inak ako bežné publikum. Ambíciou však je, aby sa aj znevýhodnení detskí či dospelí diváci a diváčky stali našimi každodennými návštevníkmi. Ich vnímaniu a potrebám sa snažíme prispôsobiť nielen inscenáciu, ale aj celý divadelný zážitok. Svojím spôsobom je v tomto type predstavenia dovolené všetko. To znamená, že ak má niekto počas predstavenia potrebu vstať a odísť, aby si na chvíľu oddýchol od všetkých podnetov, je to v poriadku. Nielen samotní herci, ale všetci ľudia musia byť pripravení na nepredvídateľné situácie, ktoré sa môžu udiať,“ dodáva Monika Necpálová. Téma spracovávania emócií je pre deti predškolského veku, keď sa začleňujú do kolektívov veľmi dôležitá. Nezvládnuté emócie im môžu začleňovanie sa do spoločnosti veľmi sťažiť. Téma emócií je však pre neurodivergentné deti ešte zložitejšia. Regulácia emócií im môže v rôznych aj nepredvídateľných situáciách robiť omnoho väčšie ťažkosti než ich rovesníkom. „Deti s neurovývinovými potrebami majú veľmi veľký problém s emóciami. Nevedia si ich vysvetliť, pomenovať ich,“ vysvetľuje Soňa Fülöpová zo Spoločnosti na pomoc osobám s autizmom v Trnave. „Pre nás je potom ťažké na nich reagovať. Treba si uvedomiť, že práca s takýmito deťmi je beh na dlhé trate. O to viac ma teší, že Divadlo Jána Palárika vôbec prišlo s touto myšlienkou, venuje im čas a energiu a chce ich začleniť,“ dodáva. „Túto inscenáciu sme tvorili s heslom: Divadlo patrí všetkým deťom a všetky deti patria do divadla,“ hovorí umelecká šéfka Lucia Mihálová. „Chceme, aby bolo naše divadlo miestom, kde každé dieťa cíti bezpečie a prijatie. Inklúzia je v našej krajine stále viac na papieri než v praxi. Verím, že práve kultúrne inštitúcie môžu byť mostom, ktorý spája svety a inšpiruje príkladom dobrej praxe celú spoločnosť.“
„A teraz sa už akože... nebudeme nikdy hnevať?“ pýta sa Bojko
zo scenára
HNEVKO Ty si z nás robíš srandu?
VÍLIO: To iba akože. Svoj hnev som vložil do žmýkania neviditeľných citrónov. Vyskúšajte si to! Fakt to pomáha.
HNEVKO: To je nejaká hlúposť.
VÍLIO: Len to vyskúšajte... dajte si ruky v päsť...
Emoňovia aj deti opakujú.
BOJKO: A z tých citrónov aj niečo vytlačíme?
PLAČKO: Asi nejakú neviditeľnú šťavu?
VÍLIO: Vytlačíte zo seba všetok hnev, presne tak ako šťavu z citróna.
Všetci spolu s deťmií stláčajú imaginárne citróny.
BOJKO: A teraz sa už akože... nebudeme nikdy hnevať?
VÍLIO: To asi nie, ale možno dokážete svoj hnev lepšie zvládať, ovládnete ho
a nedovolíte mu, aby vám pokazil deň, priateľstvo alebo zničil hračky.
HNEVKO: Môžeme ho ovládať ako...autíčko na ovládanie?
VÍLIO: Presne tak...stačí poriadne stlačiť ovládač.
VÍLIO: Už je dobre. Čo sa stalo?
BOJKO: Prečo si plakal?
PLAČKO: (smrká) Keď ja som chcel tiež skrotiť svoju emóciu...
VÍLIO: Vidíš, a podarilo sa! Nafúkali sme taký veľký balón, že by sme na ňom mohli aj odletieť.
PLAČKO: A kam?
HNEVKO: Najlepšie do nejakého mesta, kde sa nereve.
VÍLIO: Do Nerevúcej? Možno vás to prekvapí, ale aj plač je dôležitý. Pomáha nám uvoľniť svoje emócie. Slzy odplavia naše smútky a umyjú našu dušu ako rieka.
(pieseň)
HNEVKO: A čo teraz urobíme s tým nafúknutým smútkom?
VÍLIO: Čo len chceš? Môžeš si ho pohadzovať, môžeš ho schovať pod tričko...alebo ho môžeš takto vyfúknuť... (piskľavo ho vyfúkne)
HNEVKO: Môžem mu dať jednu po zadku?
VÍLIO: To nie. Ale môžeš ho odpáliť na mesiac.
Hnevko odpáli balón a ten vyfučí.
VÍLIO: A čo vy, kamaráti a kamarátky, čo spravíte s vašim hnevom, strachom alebo smútkom? Poďte sa s nimi trochu zahrať...