Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodliak na plavkách Laca Lučeniča: Nenápadný klenot slovenského popu

.samuel Ivančák .kultúra .kultúra

Málokto ovplyvnil sound slovenského popu tak zásadne ako hudobník, aranžér, producent a novátor Laco Lučenič. Popri plodnej spolupráci s Mekym Žbirkom stihol počas 80. rokov nahrať aj dva sólové albumy. Prvý z nich – Bodliak na plavkách – tento rok oslavuje štyridsiatku.

Bodliak na plavkách Laca Lučeniča: Nenápadný klenot slovenského popu Boris Németh Hudobník Laco Lučenič v roku 2018.

„Tá doba bola rýchla, rovnako rýchla, ako sa to vyvíjalo. Keďže som bol v tom čase, nazvime to, ctižiadostivý a zaujímali ma nové veci, najmä tie anglické, tak som na to reagoval,“ otvára Laco Lučenič rozprávanie o svojom prvom sólovom albume, ktorý vyšiel v roku 1985. V tom čase mal za sebou vyše desaťročné aktívne pôsobenie na slovenskej hudobnej scéne, ktorej sa stal pevnou aj neoddeliteľnou súčasťou ako multiinštrumentalista, aranžér aj príležitostný autor. 

najprv nástroje, potom kariéra

Meno Laca Lučeniča nájdeme na mnohých zásadných nahrávkach tých čias. Do nahrávacieho štúdia aj na koncertné pódiá zo sebou automaticky prinášal čosi nové, vzrušujúce, presahujúce čas, priestor. Svojimi schopnosťami aj poznaním mnoho vecí vytrhával zo zabehnutých koľají. Len druhá polovica 70. rokov sa v jeho prípade spája s neodmysliteľnou účasťou na legendárnych albumoch Hráč (1975) a Faust a margaréty (1979) Pavla Hammela, prvom albume Mariky Gombitovej Dievča do dažďa (1979) či kultovom debute skupiny Modus (1979). Nechýbal ani pri nahrávaní soundtracku prvého slovenského rockového muzikálu Cyrano z predmestia (1978) a svojou charakteristickou hrou na basgitare rozoznel aj tretí album Fermaty Huascaran (1977), ktorý je dodnes označovaný za najlepšie dielo tejto legendárnej skupiny.

Ako však Laco Lučenič spomína, kľúčovým sa stalo získanie plnohodnotnej a kvalitnej aparatúry. Tá bola vo vtedajšom Československu večne nedostatkovým tovarom. „Moja kariéra začala úplne až vtedy, keď som sa rozhodol – znie to až tak literárne –, že teraz idem na západ, do barovej kapely, a budem tam pol druha roka, a za ten čas si zarobím, a chcem: aparatúru Ampeg, basovú gitaru Rickenbacker a tiež nejakú gitaru. Doniesol som si potom Fender Telecaster, z čoho sa stala moja veľká láska k Telecastrom, ktorá trvá až dodnes. A aj som to, div sa svete, dodržal. Ako jeden z mála z tých mnohých, ktorých poznám. To bolo na prelome rokov 1976 a 1977. Vtedy bol prestupný rok a 29. februára 1977 som sa vrátil zo západu s týmito vecami. A už som bol aj žiadanejší,“ komentuje.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite