klobučnícka ulica v Bratislave nie je ničím výnimočná. Kedysi dávno tam bol jeden obchod s klobúkmi vedľa druhého, dnes je to len spojka medzi Starou tržnicou a Primaciálnym námestím. Približne v strede, trochu bližšie k Primaciálnemu námestiu, je však zázračný obchod. Oficiálne je to obchod s hudobnými nosičmi, v skutočnosti je to však prechod do bratislavskej minulosti. Kto totiž z obchodu vyjde zadným východom, okamžite sa ocitne v Prešporku 18. storočia.

Na malom dvore, veľkosťou ani nie päťdesiat štvorcových metrov, sa nachádza poschodový domček s úzkymi bočnými schodiskami, ktorý ako keby vypadol z historickej ilustrácie. Je to len malý kúsok histórie, ale ten dojem je takmer dokonalý. V minulosti to bol záhradný pavilón, ktorý stál v susedstve rodného domu hrdinu tohto rozprávania, najvýznamnejšieho hudobníka narodeného v dnešnej Bratislave, skladateľa a klaviristu Jána (Johanna) Nepomuka Hummela. V roku 1937 v ňom mesto zriadilo umelcovo múzeum a dnes je známy ako Pamätný dom J. N. Hummela. V úvode tohto rozprávania bola rada do života, ktorú dal majster jednému zo svojich žiakov.

Johannov otec, tiež Johann, bol viedenský huslista, ktorý sa v 70. rokoch 18. storočia presťahoval do Pressburgu, kde našiel angažmán v domácom orchestri grófa Grassalkovicha. Zároveň bol riaditeľom pressburgského divadelného orchestra. Keď orchester pre nedostatok financií zrušili, presťahovala sa rodina v roku 1780, aj s dvojročným Johannom, do neďalekého Wartbergu (dnes okresné mesto Senec). Otec Johann tu dostal miesto kapelníka vojenského orchestra a učiteľa hudby v miestnom sirotinci. Po zrušení kapely sa na krátky čas vrátili späť do Pressburgu, kde sa Johann stal žiakom výborného klaviristu, pedagóga a skladateľa Franza Paula Riglera. Ten bol okrem jeho otca prvým odborníkom, ktorý vytušil v chlapcovi jeho talent.