jan Patočka napísal v Kacírskych esejach, že kdesi na počiatku každého vojnového besnenia je nuda, ktorá však podľa neho nie je len nejakou bežnou náladou, čo sa človeka sem-tam zmocní, keď si nevie nájsť nič zmysluplné na prácu alebo zábavu, ale mal na mysli nudu, ktorú nazýval „ontologickým statusom ľudstva, ktoré podriadilo celý svoj život každodennosti a jej neosobnosti“. 

Nuda, o ktorej hovoril Patočka, je dlhodobá, rozkladná rutina, v ktorej stagnuje všetko, rozpadá sa v nej akákoľvek harmónia, pôvab a vitalita. Spoločnosťou vtedy preniká to, čo Milan Šimečka v Konci nehybnosti nazval „zmrtvělost“, v ktorej sa nič nedeje, všetko je znivelizované, znormalizované do jednofarebnej sivoty, všetky vysoké a nízke tóny sú zmediované na neprestajné, rovnomerné, útrpné šumenie.