prvé reakcie na trnavskú Maryšu sa sústreďovali na niekoľko výrazných bodov: spätný chod hry od konca smerom k začiatku celého príbehu; neobyčajne dôvtipná hra so štamprlíkmi a krígľami v rukách podnapitých návštevníkov hostinca, ktoré obmedzovali ich schopnosti vykonať akýkoľvek zmysluplný čin; podmanivá hudba; efektné kostýmy evokujúce jednak prostredie slovenského vidieka, jednak akúsi melancholickú málofarebnosť... Zámerne nehovorím o bezfarebnosti, lebo farby tu síce boli, no zredukované temer kompletne na ťaživosť bielej, čiernej a hnedej. Netreba ich čítať cez nejaké staré symboly, sú tu skôr ako emotívny prvok, ktorý „podfarbuje“ dej alebo – čo by bolo asi presnejšie – ustupovanie deja, lebo ten tu naozaj nenapreduje, ale „odstáva sa“.
camera obscura
Zapojenie videa do divadelnej inscenácie nie je nové, no v Maryši je neobyčajnou súčasťou scénografie, a to najmä v prvej scéne, neskôr už pôsobí menej funkčne. Na začiatku je však určujúce. Kamera totiž zobrazuje to, čo „vidí“, na stenách scénického domu. Obraz je čiernobiely a pôsobí ako výrečný a zároveň nemý filmový dokument. Nemý celkom nie je, lebo dialógy tu počuť, no sú také okyptené, až má divák pocit, že reč nie je rozhovorom a že odpovede na otázky sú skôr monológmi. „Vy ste ho otrávili?“ pýta sa Krištof? „Otrávila!“ zaseknú sa v sekundovom tichu Maryšine slová, ktoré nie sú ani odpoveďou, spoveďou ani výpoveďou, ale existenciálnym výkrikom, ktorý Krištofovu otázku vôbec nepotreboval. Maryša v ňom dosiahla vrchol svojho dozrievania ako postavy. Až na to, že toto dozrievanie prichádza v dvojitom paradoxe: odohrá sa hneď na začiatku hry a je to dozrievanie k rozhodnutiu zabiť svojho manžela. Každý pohľad herca, ktorý mieri do kamery, znásobuje temnotu, ktorá sa rozprestrela v živote týchto nešťastných ľudí.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.