len ťažko si vieme predstaviť slovenský pop bez nej. Niečo veľké by v ňom chýbalo. Svojou charakteristickou farbou hlasu a výrazom Marika vdýchla celkom iný rozmer hneď niekoľkým hitom, ktoré nesmú chýbať ani v najstručnejšom prehľade slovenského popu. V čase, keď naša scéna prišla nečakane v priebehu dvoch rokov hneď o dve zásadné postavy – Mekyho Žbirku a Vaša Patejdla, sa tak význam udalostí, akými je dvojica koncertov Mariky Gombitovej, ešte znásobuje.

päť dekád na pódiu

Na zadnej strane jej prvého sólového albumu Dievča do dažďa z roku 1979 sa píše: „Do populárnej hudby vstúpila tak prosto, ako vchádzame do domu s mnohými dverami a poschodiami. Nikto jej neotváral, nikto ju nevítal s veľkou reklamou, skôr naopak: považovali ju za jedného zo sezónnych hostí. (...) To dievča pri mikrofóne, s nádherným kovovým, troška ťažko sa ozývajúcim hlasom, s úžasnou dôverou k spievanému slovu, získalo si nevídanú popularitu pri pomerne malom počte naspievaných piesní. 

Má dvadsaťtri rokov, vo vitríne dve zlaté bratislavské lýry a jednu striebornú, problémy s odmietaním ponúk a pred sebou zdanlivo jasnú, úspešnú budúcnosť.“ Tú jasnú budúcnosť, ako vieme, zatiahla mrakmi osobná tragédia, ale nezabránila tomu, aby sa Gombitová stala priam definíciou stálice v hudbe.