mám takú záľubu. Na Spiši opakovane robím hodinovú okružnú jazdu, nie dlhú, tak zo desať-pätnásť kilometrov, pri ktorej spoznávam mnohé z dejín i súčasnosti Slovenska. Oboje, dejiny aj súčasnosť, sú tu preplnené až po samú hranicu erupcie hnevu veľmi výbušnou zmesou. Spoločenskí vedci hovoria o interetnických vzťahoch, ľudia z tretieho sektora, ktorých jazyk si už medzičasom osvojili aj novinári, majú podobne jemné výrazy – majorita a minorita. Široká verejnosť si zase zvykla na pojmy gadžovia a Cigáni. A napokon, neonacisti a fašisti, najmä z okruhu Kotlebovej ĽSNS, neúnavne provokujú hanlivým slovíčkom paraziti.
Rómske témy sú žriedlom a studnicou najsilnejšej a voči skutočnosti najodolnejšej mytológie. Tá je potom v lepšom prípade zdrojom legiend, v tom horšom predsudkov a nenávisti. Priznám sa, nič ma na Slovensku, teda vo veľmi úspešnej európskej krajine, ktorá všestranne profituje z členstva v Únii, nedokáže zaraziť viac, ako pretrvávajúca, ba dokonca prehlbujúca sa civilizačná priepasť medzi veľkými mestami a západom krajiny na jednej strane a rómskymi komunitami na východe a juhu na strane druhej. Tie sú už na prvý pohľad porovnateľné s tým najhorším, čo sa dá vidieť v krajinách tretieho sveta. Ako je to možné?
Ak za historickou Levočou odbočím z novej diaľnice smerom k Spišskému hradu, ocitnem sa po pár metroch v akoby paralelnom vesmíre. Vysoká rýchlosť na diaľnici odkrajuje kilometre s takou intenzitou, že krajinu za oknom nestačím vnímať. Tu je to naopak. Na bočnej ceste, ktorá bola donedávna hlavnou, pri čarokrásnej aleji, kde pomedzi koruny líp či gaštanov uvidím na prudkom svahu pod hradom artefakt, keltského megakoňa, symbol z prehistorickej mince a dielo austrálskeho umelca Andrewa Rogersa, ktoré mu z nalámaných travertínových kameňov z neďalekého lomu pomáhali pred pár rokmi budovať rómski muži z okolia, musím spomaliť.
Miniem gejzír aj motorest s vyhlásenými bryndzovými pirohami. Nie mrazenými, ale naozajstnými, domácimi. Za prudkou pravotočivou zákrutou sa predo mnou objaví panoráma, pohľad, aký nemá nielen v tejto krajine obdobu; dole svahom klesá historická zástavba biskupstva Spišská Kapitula, a nad ňou sa v diaľke na monumentálnom brale dvíhajú ruiny druhého najväčšieho hradu v strednej Európe. Zážitok ako z filmu na jeseň umocňujú časté hmly. Ak na tomto mieste na chvíľu zastavím, po ľavej ruke si za vysokými múrmi všimnem mohutnú viacposchodovú, akoby nikde sa nekončiacu budovu. Mizne v netušenej diaľke za zákrutou. Pôvodne ju postavili ako katolícky seminár, po roku 1948 z nej komunisti urobili školiace stredisko Štátnej bezpečnosti, čo bol obzvlášť nechutný a krutý žart. Po roku 1989 ju vrátili cirkvi a opäť je tu seminár – dnes pre nízky záujem o duchovnú dráhu kňaza poloprázdny. Po ďalšej zákrute, tentoraz pre zmenu tiahlej ľavotočivej, sa ocitnem v Spišskom Podhradí.
„Rómske témy sú žriedlom a studnicou najsilnejšej a voči skutočnosti najodolnejšej mytológie.“
Prechádzam cez široké námestie s historickou zástavbou. Na konci mesta, smerom na juh, na Spišské Vlachy, uvidím maličkú synagógu, dnes už, všetka česť, opravenú. Na otázku, kde sú tí Rómovia, ktorá ma prenasleduje od okamihu, keď som za Levočou odbočil z diaľnice, ešte chvíľu nedostanem jasnú odpoveď. Cestou cez aleju si po pravej strane všimnem nenápadný hlineno-slamený domček, ktorý tu pre jednu rómsku rodinu svojho času postavil dánsky expert v službách mimovládnej organizácie. Dom mal slúžiť ako jednoduchý funkčný prototyp, ako ukážka staviteľstva šetrného k prírode. Nápad sa však akosi neujal a dnes je prázdny.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.