pred štyridsiatimi rokmi sme chodili s deťmi v lete v rámci družby medzi Pedagogickou fakultou v Nitre a Vysokou školou pedagogickou v Güstrowe na prázdniny do Güstrowa. Güstrow leží štyridsať kilometrov od Rostocku a od mora. Pobrežie vyzeralo opustené, ale niekde medzi Rostockom a Wüstrowom sme si našli miesto v dunách. V inverzii morského vzduchu sme v diaľke na horizonte videli duny na dánskom pobreží. Snívali sme, že tam ležíme, hľadíme do diaľky a na horizonte sa črtajú duny na pobreží medzi Rostockom a Wüstrowom. Aj takú podobu mal vtedy sen o slobode. Vyzeral z toho neslobodného sveta nedosiahnuteľný, ale v roku 2000 som hľadel z dánskeho pobrežia na nemecké a zo slobodného sveta na slobodný svet. „Ach, aký to bol pekný deň!“ povedal by Joachim Gauck.
človek viery a slobody
V sedemdesiatych rokoch som, pravdaže, netušil, že v tom istom čase bol pastorom v Rostocku-Evershagene práve Joachim Gauck. Osudy ľudí boli vo vtedajšom NDR a Československu súbežné, ale aj odlišné. Joachim Gauck sa narodil 24. januára 1940 v Rostocku. Bol dieťaťom svojej doby. Jeho rodičia boli spolupútnici národnosocialistického režimu, otec prežil síce druhú svetovú vojnu, ale v roku 1951 ho sovietsky vojenský tribunál odsúdil celkom bezdôvodne na dvakrát dvadsaťpäť rokov. Deportovali ho do sovietskeho gulagu, odkiaľ sa dostal v roku 1955 spolu s ostatnými nemeckými vojnovými zajatcami a väzňami po moskovskej návšteve Konrada Adenauera.
Pri svojom kádrovom pôvode nemohol mladý Joachim Gauck študovať germanistiku, ale teológiu študovať mohol, čo by bolo v tých časoch v Československu ťažko predstaviteľné. Do postavenia berlínskeho múru pestoval v západnom Berlíne existencializmus, ale ostal v NDR aj po tom, ako tam už existovali len tri svetové strany a západný Berlín zmizol z oficiálnych máp. Organizoval v rokoch 1983 a 1988 evanjelické cirkevné dni (Kirchentage) a v roku 1988 pozval do Rostocku proti odporu SED ako rečníka niekdajšieho spolkového kancelára Helmuta Schmidta.
Tu sa začína možno prvá paralela Jána Langoša s Joachimom Gauckom. Langoš bol rovnako ako on človekom slobody. Bola to láska k slobode, ktorá sa stala spoločným menovateľom pokojnej revolúcie v NDR a v Československu. A Ján Langoš bol rovnako ako Joachim Gauck človekom viery, aj keď na rozdiel od neho katolíckej – obaja pritom brali vieru ako dar. Tak, ako odmietol Joachim Gauck oba totalitné režimy, odmietol ich aj Ján Langoš. A to, čo znamenal pre evanjelikov v NDR Kirchentag 1988 v Rostocku, to znamenala v roku 1988 na Slovensku Sviečková manifestácia, ktorú ohlásil kresťanský disident a priateľ Jána Langoša František Mikloško. Aj tá sa konala napriek odporu úradných miest.
človek pamäti
Druhú paralelu medzi Joachimom Gauckom a Jánom Langošom tvorí rok 1989. Joachim Gauck bol jedným z hlavných predstaviteľov občianskeho Nového fóra v Rostocku, rovnako ako bol Ján Langoš jedným z hlavných predstaviteľov slovenskej Verejnosti proti násiliu, partnerskej organizácie Občianskeho fóra. Joachim Gauck bol zvolený v prvých slobodných voľbách v NDR za poslanca a 21. júna 1990 sa stal predsedom Osobitného výboru na kontrolu niekdajšieho MfS/AfNS. Po zjednotení Nemecka bol krátko poslancom nemeckého parlamentu, kým sa v roku 1990 nestal prvým riaditeľom Úradu spolkového splnomocnenca pre dokumenty niekdajšej tajnej polície (Stasi), ktorý široká verejnosť už v časoch jeho pôsobenia nazývala „Gauckov úrad“ (Gauck-Behörde). Ján Langoš sa stal v decembri 1989 poslancom prvého slobodného Federálneho zhromaždenia a po prvých slobodných voľbách v júni 1990 československým ministrom vnútra.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.