bol 4. október 1957, 22.28 moskovského času. Miesto sa volalo Bajkonur, aj keď to bol len krycí manéver na oklamanie kapitalistického nepriateľa. Skutočná osada s týmto názvom je stovky kilometrov ďaleko. Trubač, ktorý odtrúbil začiatok kozmického veku, bol už dávno v úkryte. Malou, ale robustnou raketou R-7, prezývanou familiárne „semjorka“, zatriasol štart jej motorov. Obklopená dymom a plameňmi začala s rachotom a obrovskou rýchlosťou stúpať z kazašskej pustiny do nebies.
Konštruktér rakety, Sergej Koroľov, toto divadlo pre všetky zmysly nemal šancu celkom precítiť. Bol so svojím tímom zavretý v bezpečnom bunkri pri štartovacom polygóne. Semjorka mu zmizla z periskopu v diaľke a výške. Nastalo napäté ticho na dlhých 90 minút.
Východný svet spal a netušil, že sa prebudí do nového veku. Netušíme, čo sa odohrávalo v hlavách tých, ktorí tu raketu vyslali hore. Krátko po polnoci niekto v slúchadlách počul silnejúce „píp-píp-píp“. Signál prepol na reproduktory a vypuklo nadšenie. Z vesmíru vysielal Sputnik 1.
najprv rakety, potom veda
Pamiatku na túto noc neskôr zdeformovali nánosy sovietskej propagandy, ktoré vytvorili nové mýty o technickej nadradenosti sovietskeho človeka. Paradoxne, vtedy tomu veľa pozornosti mimo vedeckých kruhov nikto nevenoval. Rakety boli skôr nástrojom na porovnávanie síl a schopností dvoch superveľmocí, ktorým išlo najmä o to, ako priniesť nukleárnu skazu na územie protivníka. Tiché a ničivé použitie rakiet – ako nemeckej zázračnej zbrane na západnom fronte – bolo ešte v čerstvej pamäti žijúcich generácií. Budili skôr strach ako nadšenie. Tlačová agentúra Sovietskeho zväzu vydala o prvej družici len krátku, nenápadnú správu, netušiac aké šialenstvo vo svete spôsobí.
„V novembri 1957 zbúchali dohromady maketu prvého Sputnika so schránkou pre pokusných psov, ktorú používali na výškových raketách.“
Aj skutočný hrdina večera, Sergej Koroľov, bol len jedným kolieskom vo vojenskom súkolí, ktoré malo produkovať nukleárne rakety ako na páse. Preto jeho meno, na rozdiel od nemeckého rivala Wernera von Brauna, vtedy v službách Spojených štátov, nikto nepoznal. Aj médiá ho nazývali len záhadnými slovami – hlavný konštruktér. V roku 1966 Koroľov zomrel pri rutinnej operácii, ktorú nezvládol stranícky káder (lebo len straník mohol operovať takého dôležitého človeka), a až vtedy svet zistil, o aký geniálny mozog prišiel.
Sovieti na začiatku studenej vojny nemali dostatočnú kapacitu zasadiť svojim rivalom rýchly a zdrvujúci nukleárny úder. Vďaka špiónom postavili termonukléarnu vodíkovú bombu. Akurát ju bolo treba vedieť dopraviť na správne miesto. Koroľovova konštrukčná kancelária vtedy dostala rozkaz – vyriešiť, ako doručiť hlavicu vážiacu päť ton do vzdialenosti viac ako 8 000 kilometrov. Boli na správnej adrese. Koroľova, rodáka z Ukrajiny, lietanie a neskôr rakety fascinovali odmalička. Inšpiroval sa ruským rojkom a učiteľom Konstantinom Ciolkovským, ktorý ešte pod kontrolou cárskej polície sníval a kreslil koncepty rakiet, kozmických lodí vo vákuu, dokonca navrhoval voľný výstup človeka do vesmíru v skafandri. Tí dvaja sa stretli, ale Koroľov sa dal dokopy so sovietskymi rakeťákmi, ktorí vyvinuli prvé funkčné rakety. Potom ho udal závistlivý konštruktér motorov jeho vlastnej rakety, a tak Koroľova zavreli na desať rokov v stalinskom gulagu.
Von sa dostal vďaka Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá potrebovala konštruktérov. Na jej konci sa v porazenom Nemecku prehraboval tonami zošrotovaných rakiet, zostrojených Wernerom von Braunom. Sovieti tohto génia síce nezískali, ale nižších nemeckých inžinierov odvliekli stovky. Ich cieľom bolo vyrobiť medzikontinentálnu raketu. Skúšali všeličo, nakoniec zvíťazil Koroľovov dizajn rakety R-7. O jeho dômyselnosti svedčí fakt, že je dodnes (po miernych vylepšeniach) ťažným koňom ruskej kozmonautiky. Súčasné dopravné lode Sojuz a Progress sa k Medzinárodnej vesmírnej stanici dostávajú stále na R-7.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.