keď dnes hovoríme o spisovnej slovenčine, zo školských lavíc si pamätáme udalosť, ktorá sa odohrala v roku 1843. V júli navštívili Jozefa Miloslava Hurbana na fare v Hlbokom ďalší evanjelickí národovci Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža a dohodli sa, že na Slovensku sa bude hovoriť jazykom, ktorý má základ v stredoslovenských nárečiach. Odvtedy sa začal na našom území udomácňovať tento jazyk a používame ho dodnes. Zdá sa nám to úplne samozrejmé.
Udalosti spred 174 rokov berieme len ako akýsi medzník kodifikovania jazyka, niečoho, čo muselo prísť. Potom, prirodzene, nasledovalo jeho cibrenie, rozšírenie a úplné udomácnenie. Takéto jednoduché to vôbec nebolo.
Šesťdňové stretnutie troch evanjelických intelektuálov by ostalo len príjemným letným pobytom v dedine na Záhorí, ak by sa vzápätí nevybrali krížom cez Malé Karpaty za katolíckym kňazom Jánom Hollým. Starší pán na odpočinku privítal nadšených mladíkov s porozumením. Bolo to potrebné. Hollý, vtedy azda najvýznamnejší slovenský spisovateľ, používal pri svojej tvorbe úplne iný jazyk – bernolákovčinu. Išlo o jazyk založený na západoslovenských dialektoch.
Hollý síce chápal úsilie štúrovcov, no už sa nezmenil a až do svojej smrti ostal pri bernolákovčine. Oveľa menej pochopenia vyvolal počin štúrovcov medzi evanjelikmi. Tí vtedy bežne používali ako liturgický a literárny jazyk slovakizovanú češtinu. Vychádzalo sa ešte z Kralickej biblie vydanej v Čechách v 16. storočí. Katolícki kňazi sa pridržiavali liturgickej latinčiny a v komunikácii s veriacimi používali miestne slovenské dialekty. Medzi katolíkmi našla sčasti priazeň bernolákovčina, čo bol prvý pokus o kodifikovaný jazyk z konca 18. storočia.
„Napriek nežičlivosti si išli štúrovci a ich nasledovníci tvrdohlavo za svojím cieľom.“
Priepasť medzi katolíkmi a evanjelikmi bola vtedy veľká a používanie jazyka to len dosvedčovalo. Štúr a jeho druhovia vykonali nevídaný počin. Ako veriaci evanjelici zavrhli laické používanie češtiny, ústretovo sa nepostavili ani ku katolíckej bernolákovčine, ale vybrali si vlastnú cestu. Dnes sa zdá logické, že si za základ zvolili centrálne stredoslovenské nárečia, lebo v hlbokých údoliach mal byť pôvodný jazyk najzachovalejší. Voľba bola napokon správna, no vtedy ešte tápali, lebo výskumov bolo žalostne málo.
Štúrovcom, našťastie, nechýbalo zanietenie a zaznamenali azda ten rozhodujúci krok. Spočiatku sa zdalo, že veľa nedosiahnu, najmä keď Štúr prišiel o miesto učiteľa na evanjelickom lýceu v Bratislave. Vytrvalosť sa im však vyplatila a po založení spolku Tatrín dosiahli, že sa v jednej ustanovizni po prvý raz v dejinách zišli slovenskí katolíci a evanjelici. Tatrín sa v roku 1844 priklonil k používaniu štúrovskej slovenčiny. Medzitým už Štúr získal na svoju stranu mecenášov a začal v novom jazyku vydávať vlastné noviny. Na pamätnom poslednom stretnutí Tatrína v Čachticiach v roku 1847 sa prítomná stovka intelektuálov, z ktorých jedna šestina boli katolíci, zhodla, že táto cesta je správna, a poverila katolíckeho teológa a filológa Martina Hattalu, aby spresnil pravopis budúceho spisovného jazyka. To sa neskôr naozaj podarilo a smer vývoja sa zdal nezvratný.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.