bol to najväčší logik začínajúceho 12. storočia, zástanca takzvaného umierneného nominalizmu a kľúčová postava teoretického sporu, ktorý nadlho formoval filozofický diskurz stredovekej filozofie. Svoju kariéru začal v čase, keď ešte za sebou nemal veľa napísaných textov, no viedol už vlastnú školu na návrší St. Geneviève. Presne tam bude neskôr stáť Pantheón a slávna Parížska univerzita (Sorbonna), ktorá vznikla spojením troch rivalských škôl. Abélard mal svojich žiakov a nových preberal aj iným učiteľom. Radi ho za to nemali. Bol to asertívny, možno aj trochu arogantný filozof, nebojácne sa púšťal do argumentačných zápasov a takmer vždy vyhrával. Vynikal v logike, no zároveň komponoval hudbu a písal básne. Vlastne bol trubadúrom. Užíval si úspechy najlepšieho parížskeho vzdelanca. Lenže osud má svoje cesty, ktoré sa nie vždy zhodujú s našimi zámermi.
bozky namiesto pojmov
Keď má Abélard tridsaťštyri rokov, stretne ženu. A toto stretnutie zmení celý jeho doterajší život. Heloisa má v tom čase dvadsaťjeden, podľa iných životopiscov iba šestnásť. Je krásna a inteligentná. Abélard sa o nej neskôr vyjadrí, že výzorom to bola žena, ale vnútri bola ešte čímsi viac. Zrejme mal na mysli niečo anjelské, možno až božské, čo si vysvetľoval pôvodom jej mena, odvodeného z hebrejského slova Elohim, Boh. Je pravda, že vyhľadával každú príležitosť, ako s ňou udržiavať nielen čisto intelektuálny, ale aj celkom fyzický kontakt a chcel byť čo najčastejšie v jej blízkosti. Z jej strany to nebolo iné. Abélard presvedčil Heloisinho strýka Fulberta, ktorý ju vychovával, že inteligenciu, ktorou dievča oplýva, nemožno zanedbať a ona ju musí ďalej rozvíjať s pomocou najlepších učencov v Paríži. Bolo jasné, že takým bol on sám. Fulbert súhlasil a Abélard sa stal jej osobným učiteľom.
No študujte diela klasikov, keď je túžba väčšia než vzdelanosť a príležitosti nič nestojí v ceste. O dvadsať rokov neskôr píše Abélard v liste známom pod názvom Historia calamitatum (Príbeh mojich pohrôm, 1132), že s Heloisou si vtedy „pri otvorenej knihe vymieňali skôr slová lásky než poznatky, skôr bozky než pojmy; moje ruky sa túlali viac po jej prsiach než po knihách a zamilovanosť obrátila naše pohľady na seba, a nie na stránky, ktoré sme mali čítať“. Tie slová nepochádzajú z nejakej „ružovej knižnice“, napísal ich prísny logik. Jednoducho, taká je reč a skúsenosť stredovekej renesancie.
Problémom ich mileneckého vzťahu boli, samozrejme, dobové spoločenské konvencie. A nakoniec aj dieťa, ktoré splodili, hoci i sama Heloisa pochádzala z nelegitímneho zväzku. Jej matka bola podľa všetkého mníška.
dieťa a nechcené proroctvo
Keď Heloisa nadšene oznámila Abélardovi správu o dieťati, vzal ju k svojej sestre do rodnej obce Pallet, vzdialenej od Paríža asi 400 kilometrov, aby tam v tajnosti porodila ich syna. Nazvali ho Astralab a okolo významu tohto čudného mena sa už popísalo veľa. Jedni tvrdia, že je to podľa astronomického zariadenia, ktoré v tom čase Abélard študoval, iní sa odvolávajú na nepresnú etymológiu astris lapsus („ten, ktorý spadol z hviezd“) a ďalší hovoria o tajomnom anagrame: Ak písmena v slovách Astralabius puer Dei (Božie dieťa Astralab) preskupíme, získame vraj skutočné Astralabovo meno: Petrus Abaelardus II.
Heloisa bola z dieťaťa nadšená, nie však Fulbert. Ten rýchlo pochopil, ako to slávny učenec po celý čas vzdelával jeho neter. Abélard napriek tomu našiel dostatok odvahy, zašiel za ním ospravedlniť sa a prisľúbil mu, že si Heloisu vezme za manželku. To strýka upokojilo a krátko nato si ju Abélard naozaj vzal – ráno, v tichosti, iba za prítomnosti nevyhnutných svedkov. S manželstvom to však bolo predsa len komplikovanejšie. Heloisa sa totiž vydávať nechcela.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.