v roku 1965 publikoval nemecký historik Jörg K. Hoensch knihu s názvom Die Slowakei und Hitlers Ostpolitik. Na Slovensku vyšla pod názvom Slovensko a Hitlerova východná politika takmer o pol storočia neskôr, čo svedčí o jej nešedivejúcej aktuálnosti.
Československo sa podľa Hoenscha v závere 30. rokov minulého storočia dostávalo do situácie neodvratnej premeny vnútorného usporiadania. Slováci sa národne, politicky a kultúrne prebúdzali a čoraz masovejšie podporovali program Hlinkovej ľudovej strany. Ak by boli priaznivé medzinárodné súvislosti, federalizované Československo malo šancu prežiť, ba dokonca vystužiť labilnú štruktúru stredovýchodnej Európy. Vynútená, ústrednou vládou nie včas dobrovoľne ponúkaná autonómia však na Slovensku vyvolala politický radikalizmus podliehajúci vplyvu národného socializmu, ktorý podľa Hoenscha nakoniec viedol k prenáhlenej „slovenskej samostatnosti“.
Hoenschov názor je dodnes vzácny, pretože málokto zo zahraničia sa venoval dejinám na tomto území a v takomto zložitom období tak ako on. Asi ho na to predurčoval pôvod, lebo sa narodil na Morave a jeho otec pochádzal zo Spiša. Po druhej svetovej vojne celú rodinu násilne vysťahovali do Nemecka, ale on na niekdajšiu domovinu svojich predkov nezanevrel. K Slovensku sa vyjadroval vzácne objektívne, dôsledne používajúc všetky dostupné nemecké, slovenské a české pramene.
Pri hodnotení prvej Slovenskej republiky z rokov 1939 až 1945 treba mať na vedomí predovšetkým tento Hoenschov správny postreh. Po dvadsiatich rokoch od rozpadu Rakúsko-Uhorska smerovalo Slovensko v pomeroch neporovnateľne žičlivejšieho Československa k autonómii a perspektívne až k osamostatneniu. V exile na začiatku 40. rokov minulého storočia pripustil neskôr nevyhnutnosť uznania slovenskej autonómie aj jej bývalý odporca, čechoslovakistický politik a predseda pražskej vlády z rokov 1935 až 1938 Milan Hodža. A najvplyvnejší predstaviteľ ilegálnej komunistickej strany Gustáv Husák ešte v auguste 1944 písal do Moskvy správu, že samostatný slovenský štát by sa mal zachovať.
dve strany samostatnosti
Slováci speli v medzivojnovom období k emancipácii. Na konci 30. rokov však mali chabé predpoklady, aby si vytvorili funkčný samostatný štát. Získaná autonómia po vynútenom odstúpení Sudet na jeseň 1938 bola zdeformovaná úplným podvolením sa oslabenej republiky Nemecku a vytvorením systému jednej strany na Slovensku. V marci 1939 sa autonómna slovenská vláda pod tlakom Adolfa Hitlera razom ocitla pred voľbou, či hrubo opustiť niekdajších najbližších susedov Čechov a prijať oklieštenú samostatnosť, alebo potlačiť pud sebazáchovy a nechať sa pohltiť okolitými štátmi. Vybrala si prvú možnosť.
Podvolenie sa Nemecku, neustála hrozba zániku štátu, presadenie sa radikálnych a pasivita umiernených ľudáckych politikov spôsobili, že nový štát potláčal opozíciu, postihoval či vyhnal veľké skupiny obyvateľov a bojoval vo vojnách po boku Hitlera.
„Práve triezve hodnotenia háklivých období našej histórie, akým bola existencia prvej Slovenskej republiky, nám dnes chýbajú.“
Samostatný štát priniesol Slovensku nebývalé vnútorné konflikty. Prvým bolo vystupňovanie rozporu medzi náboženskými skupinami, pričom najvážnejšie bolo všeobecné vystúpenie proti Židom. Zbavenie desiatok tisíc Židov ich dôstojnosti, majetku, občianstva a potom ich násilné vysťahovanie za hranice nemožno ospravedlniť iba nemeckým nátlakom. Tu sa mali Slováci postaviť na odpor aj Nemcom, hoci s rizikom, že by bola krajina obsadená a podrobená osudu iných okupovaných štátov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.