Ktože stihol pomedzi sviatky navštíviť a aspoň drobnosťou obdarovať priateľov, známych, kamarátov, priaznivcov? Málokto. Pravdepodobne ani absolútni samotári to nestihli.

Dal som si dávnejšie sľub, že už nikdy ma nerozčúli Ján Čarnogurský, človek veľmi kultivovaný a príjemný partner na diskusiu (o Kosove či o Gruzínsku), ktorý však zvykne s vážnou tvárou vyťahovať z ruských a srbských zdrojov recyklované „zmesky“ účelových faktov, poloprávd a lží. Dnes viem, že tento sľub nedodržím. Tentoraz sa to týka Slovenska.

Vo volebnej centrále SNS som si vzala volebné noviny SNS a potom doma som sa do nich začítala. Teda len do jedného článku s názvom Numerológia a čísla politických strán.

Včera som bol na film V pasci neoliberalizmu, ktorý sa premieta v rámci Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave. Podľa krátkej charakteristiky filmu na webe festivalu som tušil, že to bude film kritický, ale bol som zvedavý do akej miery a aké argumenty bude kanadský režisér Richard Brouillette používať.

Asi všetci, čo sme si v pamäti uložili spravodajský šot Markízy zo 14. decembra 1997 o oslave Černákových narodenín, sme si naň tento týždeň mimovoľne spomenuli. Aj keď časy mediálneho magnáta Ruska i horehronského podnikateľa Černáka sú už preč.

V sobotu 20. júla sa Bratislavou prehnal burácajúci dav plný rozhnevaných mladých mužov. Keď sa usadil prach rozvírený nadbytkom testosterónu, spoločnosť ostala v stave akútneho šoku.

Kým niektorí podnikavci zakladajú startupové firmy, Čech Vít Jedlička si medzi Srbskom a Chorvátskom založil rovno svoj vlastný „startup-štát“. Hoci jeho Liberland pôsobí na prvý pohľad ako politická recesia, takýchto iniciatív bude v 21. storočí zrejme pribúdať.

Skrytý potenciál kauzy Váhostav Fico nedocenil. Obraz, v ktorom sa oligarcha spájaný so Smerom zbavuje dlhov na úkor malých podnikateľov, je morálne neznesiteľný.

Môžu byť dvanásť rokov po vojne, tri roky po vyhlásení nezávislosti Kosova a v čase barikád a konfliktov na hraniciach priateľmi srbský a kosovský intelektuál?