Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Radikálna scéna ožíva

.radovan Bránik .časopis .politika

V sobotu 20. júla sa Bratislavou prehnal burácajúci dav plný rozhnevaných mladých mužov. Keď sa usadil prach rozvírený nadbytkom testosterónu, spoločnosť ostala v stave akútneho šoku.

Podujatie, na ktoré prišlo viac ako 5 000 demonštrantov, zorganizovali ľudia, ktorých mená sa dovtedy v takzvanej slušnej spoločnosti nepatrilo vyslovovať nahlas. A celá akcia odrazu postavila elity, aktivistov a médiá pred novú úlohu: vysvetliť verejnosti, kto tí radikáli vlastne sú a o čo im ide. Otázka znie, či to vôbec elity, aktivisti a médiá tušia. Dlhoročný falošný obraz o nízkom volebnom výtlaku týchto zoskupení sa v ostatných mesiacoch začal rozpadať.
Kým v deväťdesiatych rokoch ich agendu dokázali prevziať a čiastočne neutralizovať Slovenská národná strana a HZDS, neskorší pokus Smeru o odlákanie tohto druhu voličov bol už menej úspešný. Definitívnym potvrdením toho, že tieto strany stratili schopnosť osloviť čoraz radikálnejšie naladeného voliča, bola prehra kandidáta vládnej strany Vladimíra Maňku s radikálom Mariánom Kotlebom v župných voľbách. Po volebnej noci sa šokovaná krajina prebudila do úplne novej situácie: Zvíťazil človek, ktorý nikdy nemal ďaleko k facke a jeho protirómska rétorika pravidelne testovala hranice trestného zákona. Tak, ako niekoľkokrát predtým, bola aj tentoraz reakcia väčšinovej spoločnosti ukážkovo hlúpa. Namiesto toho, aby sa elity a médiá konečne pokúsili poctivo analyzovať skutočné príčiny rastúcej podpory radikálnych hnutí, uspokojili sa s ostentatívnym odmietnutím a odsúdením Kotlebových voličov. Niežeby mnohí z nich skutočne neinklinovali k totalitárnym praktikám – no iba málokto sa pýtal, prečo je to tak.

.zakázať a obmedziť
Spoločnosť sa v obrannom reflexe začala sebauspokojovať mýtom, že zvolenie Kotlebu bolo len akýmsi vychýlením, omylom, či dokonca sofistikovaným varovaním vláde, aby začala viac myslieť na voličov. Po župných voľbách v Bystrici sa komentátori predbiehali v snahe dokázať, ako veľmi Slovensko zhnedlo, čo všetko, koho a kde treba zakázať, obmedziť a prinútiť. Postupne si však na Kotlebu v úrade zvykli a našli si iné témy. Neskoršie zvolenie Andreja Kisku za prezidenta bolo pre tých istých mužov dôkazom, ako veľmi sme pokrokoví a dokážeme sa vyrovnať so svojou neslávnou minulosťou. Nebyť sobotňajšej demonštrácie, na tikajúcu časovanú bombu v podpalubí by si nikto nespomenul. Ibaže znova vybuchla a zrazu sa opäť ozývajú hlasy po blokáde, neutralizácii, odmietnutí a treste. Nejaké použiteľné riešenie? Ani náznak. Len tvrdenie, že extrémisti nepatria do médií a slušnej spoločnosti. V poriadku, ale čo teda s nimi?
Slepým miestom tohto postoja je údajne hroziaci rast preferencií týchto ľudí, vďaka čomu sa dostanú do hlavného prúdu. Zástancovia mediálnej blokády si neuvedomujú, do akých obludných rozmerov dokázal tento problém vyrásť bez akejkoľvek pozornosti a podpory zo strany mainstreamu. Je úplne naivné si myslieť, že táto scéna rastie čítaním kritických článkov a konfrontačných rozhovorov v štandardných médiách. Radikáli sú subkultúrou s úplne inými komunikačnými kanálmi, úplne inou dynamikou vývoja, ktorú živia úplne iné zdroje, ako sú celoštátne noviny a časopisy. Tvoria samostatný paralelný svet a nekonfrontovať ich v mainstreame prináša jediné – že bežní občania sú vždy raz za čas vystavení akútnemu šoku, lebo niečo také nečakali. Čas medzi dvoma šokmi však trávia aj zásluhou namyslených a lenivých médií sladkým bezvedomím, lebo ak o niečom neviem, tak to neexistuje. Médiá si nechcú špiniť ruky kontaktom s nahnednutou subkultúrou v naivnej predstave, že namiesto opisu ošklivej reality tú realitu vylepšia. Výsledkom tejto geniálnej stratégie je však nebývalá konsolidácia a 5 000 na všetko pripravených mladých mužov na Námestí SNP a nepekná budúcnosť.

.spoločná kandidátka
Kombinácia osobnostných daností kľúčových hráčov, rozkladnej činnosti agentov tajných služieb a rozdielov v názoroch na niektoré témy umožňovala dlhodobo neutralizovať vplyv tejto scény na väčšinovú spoločnosť. Pretrvávajúca nejednota radikálov a postupná erózia rómskej problematiky, na ktorej sa kedysi identifikovali s väčšinovým obyvateľstvom, poskytovali nádej, že ide o nemenný stav. Katastrofálne vzťahy medzi predstaviteľmi jednotlivých združení a dlhoročný mráz v komunikácii vôbec nenasvedčovali tomu, že sa situácia zásadne zmení. Ale – zmenila sa.
Sobotňajšia demonštrácia proti imigrantom bola toho prvým viditeľným prejavom. Deň predtým hlavný organizátor protestu Lukáš Kopáč prvýkrát verejne potvrdil to, o čom sa v kuloároch hovorilo už niekoľko mesiacov. Rozhodujúce subjekty sa dohodli na predvolebnej spolupráci a spoločnej kandidátke. Vzhľadom na rýchlo sa blížiace parlamentné voľby využijú zrejme registráciu Ľudovej strany Naše Slovensko a budú kandidovať ako nezávislí s podporou svojich materských združení. Takéto voľby Slovensko ešte nezažilo. A to ešte nie je koniec.
Jednou z hlavných príčin, pre ktoré chýbala extrémistickej scéne schopnosť osloviť väčšinového voliča, bola absencia verejnosťou prijateľného lídra. Podmienečne túto úlohu dlhé roky napĺňal Kotleba, no jeho komunikačný potenciál je veľmi obmedzený. Kontroverzný osobný príbeh a ani spôsob vystupovania mu nedávali žiadnu nádej na zisk širšej voličskej podpory. S príchodom novej tváre na scénu sa však veci začali výrazne meniť. V priebehu niekoľkých rokov sa Lukáš Kopáč z radového aktivistu vypracoval na jednu z najvýraznejších postáv tejto subkultúry a práve jeho označujú za realizátora úspešného zbližovania dovtedy znepriatelených skupín. Na rozdiel od Kotlebu disponuje Kopáč viacerými schopnosťami, ktoré z neho robia ideálneho lídra radikálov. Dokáže svoj radikalizmus mierniť a marginalizovať v situáciách, keď je to potrebné pre výsledok. Je zručný v interpersonálnych vzťahoch a dokáže presvedčivo vystupovať a argumentovať. S príchodom Kopáča sa objavuje aj nóvum, čo sa štýlu vedenia kampane na Slovensku týka. Nesie zreteľné obrysy konceptu úspešného v rurálnom prostredí amerického stredozápadu: chlapec od susedov, ktorý urobil kariéru vo svete, no nezabudol, kde je jeho domov. Liberálne médiá sa pokúsili práve tento aspekt jeho životného príbehu zosmiešniť – poukázaním na to, že je vlastne tiež len ekonomickým migrantom, to sa však u jeho cieľovej skupiny úplne míňa účinkom. Kopáčovi potenciálni voliči to za žiadny hendikep nepovažujú a on o liberálnych voličov nestojí. Zhrnuté: s príchodom Kopáča sa zjednotení radikáli prvýkrát stávajú hrozbou pre existujúce parlamentné strany.

.autoritársky režim
O miere radikalizmu týchto zoskupení svedčí okrem iného aj fakt, že od začiatku považovali SNS za príliš slabú a vlažnú vo veciach záujmov národa. HZDS tolerovali len v rozhodnutiach, ktoré mali autoritársku povahu a v konečnom dôsledku škodili demokratickým pravidlám. Mimoriadne zlé vzťahy medzi pronárodnými silami z undergroundu a z vrcholnej politiky boli potvrdením faktu, že išlo o priamych konkurentov v potravinovom reťazci. Nepriateľstvo medzi Slotom a Kotlebom bolo verejným tajomstvom.
Treba podotknúť, že neskorší neúspech vládnej strany pri získavaní radikálnych voličov nebol spôsobený zjemnením rétoriky a prístupu. Smer sa niekoľkokrát uchádzal o ich hlasy spôsobom, ktorý v Európe vyvolával zdvihnuté obočie a občas dokonca poplach. Nepomohlo. Radikáli sa síce pomaly, ale nezadržateľne čoraz viac radikalizujú a sú čoraz menej ochotní pristúpiť na akýkoľvek kompromis. Koncept autoritárskeho režimu s jedným silným vodcom stojacim nad inštitúciami si získava čoraz viac obdivovateľov. Znova a zas stojíme pri otázke: kto teda v skutočnosti sú všetci tí „náckovia, fašouni a darebáci“, a  hlavne, prečo nimi sú?
Igor Cagáň, jeden z aktívnych príslušníkov a ideológov tejto scény, o prívržencoch Kotlebu v staršej analýze tvrdí, že „pochádzajú prevažne z rozvrátených a ekonomicky destabilizovaných robotníckych rodín, čo kedysi patrili do zabezpečenej strednej triedy so sociálnymi istotami, ktoré rozbila a zničila ponovembrová bezzásadová privatizácia, rozpredaj slovenského národného majetku iným národom, zahraničná mediálna demoralizácia a následná strata viery v dobro.“ Podľa Lukáša Kopáča zas nemožno vytvoriť ideálny profil typického podporovateľa týchto „netradičných“ politických strán, výrazne vysokú podporu od mladých mužov však nepopiera. Kopáč v posledných mesiacoch zaznamenáva aj zvýšený záujem od vysokoškolsky vzdelaných ľudí: „Ide o ľudí, ktorí vnímajú rok 89 ako svoju prehru, alebo prehru svojich blízkych, ako moment, v ktorom stratili nejakú formu bezpečia. Vnímajú November ako zradu a začiatok prepojenia štátnej moci s korporáciami, vstup do EÚ zas ako stratu štátnej suverenity.“ V desiatkach rozhovorov s ľuďmi pohybujúcimi sa na tejto scéne sa so železnou pravidelnosťou opakujú tie isté vzorce. Až na výnimky potvrdzujúce pravidlo ide o ten istý príbeh: buď nikdy nezískali, alebo v priebehu času stratili dôveru v existujúci spoločenský a politický systém. Často ide o príbehy reálnych krívd a zlyhaní systému, ktoré ich nasmerovali úplne pomýleným smerom.
Vrcholní predstavitelia radikálov rozhodne nehovoria pravdu, keď popierajú akúkoľvek účasť neonacistov a fašistov na svojich aktivitách. Robia tak jednak preto, lebo sa chcú vyhnúť prípadnému trestnému stíhaniu zo strany represívnych orgánov a zároveň sa potrebujú stať prijateľnými pre širšiu verejnosť. S hákovým krížom na predlaktí to ide predsa len o čosi ťažšie. Niet žiadnych pochybností, že sa medzi nimi pohybuje vysoké percento tých, ktorí verbálne, správaním alebo vizuálne prejavujú afinitu k totalitárnym režimom. Ale: zvlášť u mladých sympatizantov okolo hranice plnoletosti je neonacizmus len spôsobom vyjadrenia, nie primárnym zdrojom ich asociálneho správania a extrémneho hnevu. Príklon k neonacizmu je len reakciou na oveľa hlbší problém, v ktorom sa z nejakého dôvodu ocitli. Nie je teda príčinou, ale následkom. Ich znalosť historických súvislostí a nuáns nacistickej ideológie je často veľmi biedna, až nulová a je redukovaná na hajlovanie a pokrikovanie niekoľkých hlúpych hesiel. Ich vek je často ešte pod hranicou plnoletosti. Deti sa autentickými neonacistami nerodia. Môžu byť nimi šestnásťroční?

.sú to neonacisti?
Na prvý pohľad ide o bezvýznamný detail. V skutočnosti sa však práve na tomto mieste ukrýva podstata hlbokého nedorozumenia a zdroj zdanlivo neriešiteľného konfliktu. V rastúcom napätí v spoločnosti sa začína strácať schopnosť rozlišovať a tak dnes nie je problémom stretnúť dospelého inteligentného človeka, ktorý verí, že Bratislavou pochodovalo 5-tisíc kovaných neonacistov a nedá sa s tým vôbec nič robiť. Je to oveľa jednoduchšie, ako si pripustiť, že v tom dave možno aj celá polovica mladíkov vôbec netuší, čo v skutočnosti znamená nacizmus a už vôbec ho nevedia rozoznať od neonacizmu. Je to jednoduchšie aj preto, že vždy chceme patriť k dobrým a na to nutne potrebujeme zlých, a čím sú oni horší, tým naše dobro viac získava na hodnote. Čo na tom, že sa zamilovali do nacizmu len preto, lebo ich niekto nechal žiť v bezpodnetovom prostredí dolín plných pozatváraných fabrík a keď im bolo zle, odvrátili sme zrak, lebo veď sloboda? Možnosť nalepiť na čelo každého vreštiaceho chalana nálepku „nacista“ nás zbavuje povinnosti urobiť niečo tu a teraz, lebo veď čo už teraz? Najodvážnejší z intelektuálov pripustia, že sú medzi tými bláznami aj ovplyvniteľní, niektorí vraj dokonca ľahko – ale pokúsiť sa ľahko ovplyvniteľných ovplyvniť na svoj spôsob, to už nie. Pohodlnejšie je uveriť, že sú všetci jeden ako druhý a šlus.
Už krátko po novembri ’89 sa na Slovensku začali rozširovať aktivity, ktoré sa vymykali z bežného rámca spoločenského diškurzu. Išlo o témy antisemitizmu, neonacizmu a sentimentu za rajskou záhradou Tisovho slovenského štátu. Všetky tri spolu priamo súvisia a viažu na seba na prvý pohľad lákavú rozprávku, ktorá obsahuje všetky potrebné ingrediencie. Nachádzajú sa v nej hrdinovia bez bázne a hany, sú tam i nepriatelia, proti ktorým tí hrdinovia bojujú a je tam miesto, kde raz všetci budú žiť šťastne až do smrti. Samozrejme, už bez tých nepriateľov. Väčšina ľudí si tú rozprávku vypočuje, potom mávne rukou a ide žiť svoj reálny život. Menšia časť sa započúva a už od toho uhrančivého príbehu nikdy neodíde. Ako každá rozprávka totiž ponúka niečo, čo reálny život nikomu nikdy neposkytne: jednoduchosť a zrozumiteľnosť. Ak sa ocitnete vo svete, ktorý je pre vás svojou povahou neznesiteľný a nedá sa pochopiť, je rozprávka jedným z mála spôsobov, ako prežiť a ocitnúť sa aspoň na chvíľu v imaginárnom raji. Potrebujú však imaginárny raj tí, ktorí v nejakom reálnom žijú? A tak, nemajúc iné, prijímajú tie jednoduché vysvetlenia od ľudí, ktorí sú neonacizmom skutočne presiaknutí a tvoria tvrdé jadro radikálnej scény. Ale – čo sme im namiesto toho a predtým ponúkli my?

.ani s radikálmi, ani s Rómami
Nepríjemnou pravdou je, že spoločnosť nie je pripravená na žiadne skutočné riešenie tohto problému. Nepozná jeho príčiny a zdroje, dlhodobo a systematicky odvracia pohľad a odkladá všetko na neskôr netušiac, čo by tým riešením mohlo byť. Akokoľvek to znie neuveriteľne, s radikálmi si Slovensko nevie rady rovnako ako s Rómami. A rovnako bezradne ako k Rómom k nim aj pristupuje. Spoločnosť si už vytvorila svoje zjednodušenia, svoje predsudky a svoje vlastné heuristiky, ktoré jej umožnia vytvoriť si od podozrivých dostatočný odstup. Tak ako Rómovia sú aj radikáli relatívne ľahko rozoznateľní na prvý pohľad a tým si koledujú o rýchle zatriedenie. Má tento rastúci problém vôbec nejaké riešenie? Ak áno, bude to trvať roky a možno desiatky rokov, kým sa hnev a frustrácia celej jednej spoločenskej skupiny rozpustí a postupne vymrie. To v lepšom prípade. V tom horšom prichádzajú do úvahy rôzne zrážky a konflikty, ktoré môžu zmeniť spoločnosť k horšiemu. Možnosť rýchleho a bezbolestného riešenia sa dávno pominula, iba sme si to rozmaznávaní vankúšom ignorancie, neuvedomovali.
Na samom začiatku riešenia musí byť prijatie triviálneho faktu, že v tejto spoločnosti žije obrovské percento extrémne frustrovaných občanov nestotožnených s existujúcim štátnym zriadením a s pocitom hlbokej krivdy, ktorých nemožno vyviezť za hranice, uzavrieť do zberných táborov, zakázať, zablokovať a ani splynovať, akokoľvek by sa to milovníkom jednoduchých riešení pozdávalo. v Budeme s nimi musieť žiť a prežiť v jednej krajine. Akékoľvek zákazy a obmedzenia len ženú vodu na mlyn tým, proti ktorým sú nasmerované, pretože im umožňujú ďalej hrať úlohu obete a v nej sú doma viac ako ktokoľvek iný na politickej scéne. Kritická medializácia im nemá ako pomôcť, no môže pomôcť spoločnosti konečne spoznať problém, ktorý už dosahuje akútne rozmery a začína ohrozovať samotnú podstatu štátneho zriadenia. Títo ľudia totiž voči demokracii žiadny rešpekt neprechovávajú. Tváriť sa, že neexistujú, snažiť sa pred verejnosťou z pozície múdrejšieho filtrovať informácie a bagatelizovať riziko, ktoré nám hrozí, je chybou, ktorú naplno demaskovalo zhromaždenie v Bratislave.
Z pasívnej subkultúry vyrástla za mlčanlivej asistencie elít a médií aktívna kontrakultúra a má sa čulo k svetu. Ako odpovie väčšinová spoločnosť? A ako dlho ešte bude väčšinovou?
.autor je stály spolupracovník .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite