Prvých desať rokov sme o úrade ombudsmana nepočuli, no s nástupom tejto bývalej sudkyne sa veľa zmenilo. Predložila mimoriadnu správu o porušovaní ľudských práv, je v ostrom spore s ministerstvom vnútra a nalieha, aby štát okamžite riešil vzdelávanie rómskych detí. Jana Dubovcová.

Silvo Krčméry sa zoznámil s Dominikom Tatarkom v druhej polovici osemdesiatych rokov. Keď sa u neho v podkroví Silvo prvýkrát usadil, Dominik mu povedal: „Dajte si, prosím, dolu okuliare.“ Keď si ich Silvo sňal, Dominik povedal: „Máte tvár ako apoštol!“ A odvtedy ho už Dominik medzi nami takto menoval. Silvo Krčméry bol apoštol, ktorý celý život kráčal „naboso v sandáloch.“ Bol výnimočne nadaný, vedel cudzie jazyky, vedel pekne spievať, mal skvelú pamäť, ukončil na Karlovej univerzite v Prahe medicínu.

Prvý bol svätý človek. Druhý nie, no mal talent od Boha. A tretí bol historik, ktorý chcel samostatnosť, ale nie hrubosť. Čo po nich ostáva?

Občas sa fakt cítim doma ako cudzinec. Najmä pri čítaní novín alebo po prezidentských či parlamentných voľbách. Najsmutnejšie však býva blúdenie našou nedávnou históriou. Keď hovorím „našou“, nemám na mysli dejiny jedného-jediného záhumienka. Sme predsa Slovania a Európania, hejže? Napríklad: Nedávno vyšla ďalšia kniha Jana T. Grossa Zlatá žeň. Po jeho knihách o pogromoch v Jedwabnom (Susedia) a Kielcoch (Strach) je táto inšpirovaná fotografiou skupiny dedinských mužov a žien, ako svorne sedia po dobre vykonanej práci pri hromade kostí.

Vo svojej kariére som spoznal veľa politikov, ale len nedávno mi došlo, že len hŕstka z nich je naozaj ochotná stáť si za svojím presvedčením, pokiaľ teda vôbec nejaké majú.

„V nedeľu pôjdem do kostola do Harlemu!” hrdo som oznámil Blahovi Uhlárovi, Petrovi Tilajčíkovi a Braňovi Mosnému z Divadla Stoka, s ktorými trávim väčšiu časť augusta na festivale FringeNYC v New Yorku. Stoka už má za sebou všetkých päť predstavení a nedopadla vôbec zle – ale o tom až v reportáži po návrate domov.

Petržalka ma šokovala. Príjemne. My, nepetržalskí Bratislavčania ju máme od detstva zafixovanú ako nepeknú panelstory, v ktorej sa nedá vyznať, a nieto ešte žiť. Dnes už je to len predsudok. Z okna vidím stromy, ohromné koruny gaštanov, z balkóna na druhej strane ku mne dolieha len snový džavot z kúpaliska Matador. Predstavte si, táto stará dobrá Matadorka funguje – stále stojí na Úderníckej ulici a dnes už má plnofarebné filmové čaro zo sedemdesiatych rokov. Z balkóna vidím kúsok modrého bazénu. Bývame v zázračnej „starej“ Petržalke.

Arcibiskup Róbert Bezák rok od svojho odvolania stále nerobí to, čo by mal bežne robiť a čo robiť naozaj vie, pripravovať sa a celebrovať omše, riadiť ľudí a prácu v úrade a aktívne sa zúčastňovať stretnutí a konferencií. Napriek tomu stále študuje, číta a sleduje, čo sa deje vo svete, a všade sa rozpráva s ľuďmi.

Máloktorý človek zanechá v ostatných taký pestrofarebný dojem, ako zanechal Maco Csonka vo svojich kamarátoch. Tí, čo ho aspoň trošku poznali, vedeli, že to bol naozaj perfektný bluesový gitarista. Mal fíling, gule, na nič sa nehral a nerobil zo seba umelca. Skúšal v garáži s bandou hipíkov, ku ktorej som párkrát náhodne patrila aj ja, fajčil lacné cigy a spektrum jeho zamestnaní presahovalo medze každej fantázie. Keď som ho spoznala, robil smetiara. Nerozumela som mu presne, ale vravel, že kšeftuje so smeťami.

Predstavte si, že by sa vám podarilo absolvovať súboj s Boltom, čerstvým majstrom sveta na 100 a 200 metrov. A predstavte si, že by ste ho mohli poraziť. Nemožné?