V Nemecku prebieha rozsiahla diskusia o pohrobkoch východonemeckých komunistov. Po dvadsatich rokoch od pádu Berlínskeho múra sa im zase raz zazdalo, že komunizmus je pekný ideál, len jeho realizácia bola zlá. Je to trvalka z úst tých, čo si podnes nevšimli november 1989.

Druhá polovica dvadsiateho storočia bola hviezdnym časom literárnej vedy.

Aj programátori majú svoj foklór. A má to aj veľmi tradičný názov – veľkonočné vajíčka. Nejde však o žiadne zdobenie kraslíc robotom, hoci aj taký už existuje. Ide o virtuálnu obdobu ľudového zvyku hľadať po záhrade skryté vajíčka a zajace.

Nebyť slov Viktora Arťomova, že Gagarin bol po pristátí „...úplne mokrý... a mal pištoľ... aby sa mohol brániť“, nejako zvlášť by som si päťdesiate výročie prvého obletu Zeme nevšimol.

Aféra nemeckého ministra obrany Karla Guttenberga u nás nikoho veľmi nevzrušila. Vlastných afér máme akurát dosť. A predsa je pre nás jeho kauza pozadím, na ktorom sa lepšie vyníma naše popredie.

Vládnym poslancom sa opäť nepodarilo presadiť ich kandidáta na generálneho prokurátora. Jozef Čentéš neuspel a opozičný kandidát Dobroslav Trnka získal aj koaličné hlasy. Čo sa to stalo?

Sú zvláštne príbehy a tento je jeden z nich. Je o mužovi, ktorý kráčal po ulici a na povrázku viedol nosorožca.

Sú ľudia, ktorých životopisy sa kryjú so životom a takí, u ktorých tvoria príkry rozpor. Patrí k nim Štefan Harabin.