Predstava, že Jurij Gagarin mal pištoľ v družici, ktorá sa tak nápadne podobala na delovú guľu baróna Münchhausena, ma však fascinovala. Proti komu sa mal brániť? Proti vesmírnym votrelcom? Proti imperialistom, keby náhodou spadol niekde v Texase? Alebo ju mal použiť sám proti sebe, keby bolo najhoršie? Alebo to bol jednoducho znak červenoarmejskej kultúry, prenesený do vesmíru? Alebo toho, do akej miery sa podobá ruská tradícia dôstojníckeho mausera na americkú tradíciu kovbojského koltu?
V každom prípade mi však predstava Gagarina, tiesniaceho sa v Sputniku v skrčeneckej polohe, s pištoľou po boku, nabudila mnoho už zabudnutých asociácií. Gagarinov úsmev a akési sympatické „flancošstvo" ruského chasníka. Melódiu piesne, ktorú spieval (ak sa nemýlim) Gustáv Brom. Jej slová: „Dobrý den, majore Gagarine, tak jsme se přece jen dočkali...“. Televízne vystúpenie staručkého akademika a barda socialistického realizmu Zdenka Nejedlého, ktorého tam priviezli na vozíku a trasľavým hlasom nám zvestoval novú epochu v dejinách ľudstva. Preteky medzi Rusmi a Američanmi, ktoré sa skončili v deň, keď v roku 1969 vystúpil Neil Armstrong na Mesiac a povedal pamätnú vetu do šlabikára: „Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo“, ale aj druhú vetu: „Good luck, mister Górsky,“ ktorá sa dostala do dejín anekdot.
Jurij Gagarin, vystrelený na obežnú dráhu a Neil Armstrong, ktorého noha sa dotkla Mesiaca, stelesňujú odveký sen ľudstva prekročiť hranice Zeme. Reprezentujú v najvyššej miere osvietenskú predstavu, že čo je možné pomyslieť si, možno aj vymyslieť a technicky uskutočniť. Sú ikonami utopickej verneovskej koncepcie človeka ako Dobyvateľa a Pána Zeme a symbolmi pyšného konceptu, že človek, a menovite Rus a Američan, je pánom Vesmíru.
To je oslavná, jubilejná podoba Gagarinovho úsmevu, spoteného tela a pištole. Za ňou sa však vynára neodbytná otázka: Čo z toho úsmevu a nadšenia pretrvalo po päťdesiatich rokoch? Sovietsky zväz neexistuje a aj Amerika je iná. Myšlienku nezadržateľného pokroku, ústiaceho do komunistického raja či liberálneho konca dejín nahradil nepredvídateľný cval histórie, plnej nových nástrah, obáv, kríz. A s tým všetkým sa vynára aj druhá otázka, či ten Gagarinov úsmev bude aj o päťdesiat rokov elementárnym prejavom ľudského viťúzstva, alebo úsmevom ilúzie, príznačným pre všetky utópie. Alebo obojím.
V každom prípade mi však predstava Gagarina, tiesniaceho sa v Sputniku v skrčeneckej polohe, s pištoľou po boku, nabudila mnoho už zabudnutých asociácií. Gagarinov úsmev a akési sympatické „flancošstvo" ruského chasníka. Melódiu piesne, ktorú spieval (ak sa nemýlim) Gustáv Brom. Jej slová: „Dobrý den, majore Gagarine, tak jsme se přece jen dočkali...“. Televízne vystúpenie staručkého akademika a barda socialistického realizmu Zdenka Nejedlého, ktorého tam priviezli na vozíku a trasľavým hlasom nám zvestoval novú epochu v dejinách ľudstva. Preteky medzi Rusmi a Američanmi, ktoré sa skončili v deň, keď v roku 1969 vystúpil Neil Armstrong na Mesiac a povedal pamätnú vetu do šlabikára: „Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo“, ale aj druhú vetu: „Good luck, mister Górsky,“ ktorá sa dostala do dejín anekdot.
Jurij Gagarin, vystrelený na obežnú dráhu a Neil Armstrong, ktorého noha sa dotkla Mesiaca, stelesňujú odveký sen ľudstva prekročiť hranice Zeme. Reprezentujú v najvyššej miere osvietenskú predstavu, že čo je možné pomyslieť si, možno aj vymyslieť a technicky uskutočniť. Sú ikonami utopickej verneovskej koncepcie človeka ako Dobyvateľa a Pána Zeme a symbolmi pyšného konceptu, že človek, a menovite Rus a Američan, je pánom Vesmíru.
To je oslavná, jubilejná podoba Gagarinovho úsmevu, spoteného tela a pištole. Za ňou sa však vynára neodbytná otázka: Čo z toho úsmevu a nadšenia pretrvalo po päťdesiatich rokoch? Sovietsky zväz neexistuje a aj Amerika je iná. Myšlienku nezadržateľného pokroku, ústiaceho do komunistického raja či liberálneho konca dejín nahradil nepredvídateľný cval histórie, plnej nových nástrah, obáv, kríz. A s tým všetkým sa vynára aj druhá otázka, či ten Gagarinov úsmev bude aj o päťdesiat rokov elementárnym prejavom ľudského viťúzstva, alebo úsmevom ilúzie, príznačným pre všetky utópie. Alebo obojím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.